Marta Slizová
24.7.2024
Náhradná dcéra
Aké by bolo každý deň premýšľať o tom, kto je moja mama? Cítila by som iba prázdno, smútok a nepokojný pocit, že v mojom živote chýba jeden z najdôležitejších ľudí? Alebo by som cítila vzrušenie, že kdekoľvek sa prechádzam, môže prejsť okolo mňa a ja o tom ani nebudem vedieť? Nepoznám odpovede na tieto otázky, moja mama ma nikdy neopustila na dlhšie, než musela. Vždy sa domov vrátila, urobila mi ráno raňajky, zapla rádio, aby sa mi najmä v jesenných mesiacoch ľahšie vstávalo do školy, naučila ma nesedieť na studených miestach a vyšívať. A možno práve preto cítim, že nepoznať svoju matku a trápiť sa otázkami o tom, kde je a čo robí, musí byť pre každého človeka nesmierne bolestivé.
Bratislava – Orava – Londýn
Hana študuje v Londýne a na pár dní sa vracia na Slovensko. Zožierajú ju mnohé pocity: od smútku, žiaľu, pocitu zlyhania, ťažoby a rezignácie až po myšlienky na mamu. Túži sa s ňou stretnúť, so ženou, ktorá ju opustila, keď mala len dva roky. Pozrieť sa jej priamo do očí a spýtať sa, prečo ich s otcom opustila. A najmä pochopiť a prijať, že niečo v živote jej matky bolo väčšie ako túžba byť so svojou dcérou. Dá sa to vôbec nebrať osobne? Ak vás opustí mama?
Škatuľa fotografií a nečakane dlhý pobyt na Orave
Aj vďaka tomu Hana veľa spomína: na borovičku s pivom, bezsenné noci, prvé randenia a metalové koncerty, chvíle s ľúbenou tetou, každý kút Námestova jej čosi a kohosi pripomína. Len vlastnú mamu nie. Možno aj preto sa ju nakoniec rozhodne začať hľadať a krok za krokom rozpletá tajomstvo jej zmiznutia. Na začiatku má len škatuľu fotografií a na zopár z nich vidí jej tvár, úsmev a vlasy. Vie, že nič viac o nej nevie, ale cíti, že ju vie a musí nájsť.
Kľukatá cesta za mamou
Autorka knihy nám prostredníctvom detailných opisov približuje prostredie a atmosféru takmer jesennej Oravy s poslednými náznakmi leta, ale najmä Hanino rozpoloženie, myšlienky, emocionálne pochody, skúsenosti a zážitky. A tiež Haninu túžbu nenamočiť sa znovu do minulosti, pochopiť a ustáť ten tlak, keď jeden neúspech strieda ďalší. Prijať, že minulosť je pre niečo minulosťou a začať znovu sa dá len v prítomnosti. Hana je odvážna. A aj keď si viac neverí, ako verí, cíti, že v zlomových okamihoch sa vie na seba spoľahnúť.
„Odrazu chcem ísť domov, aj keď neviem, kde presne to je. Tu ma už nechcú. Nemám svoje miesto. Je to zvláštny pocit. Nikam nepatriť.“
Soňa Otajovičová: Náhradná dcéra
Slovart, 2024
