Aj keď je Lavrík v oblasti rozsiahlej prózy relatívnym nováčikom, Naivnými modlitbami sa na jej rozširovaní podieľa s prehľadom prinajmenšom obdivuhodným. Slovami spisovateľa Karola Horvátha: ,,Už som ho videl robiť všeličo. Kresliť, maľovať, modelovať, rúbať drevo, murovať, kosiť, kŕmiť, hrať, spievať, režírovať, biť sa, ženiť sa, plávať, behať… Naozaj všeličo.“ Z onoho ,,všeličoho“ sa najvýraznejšie uplatnil čoby dramatický autor a režisér divadelných hier, pôsobil na pozícii umeleckého šéfa Mestského divadla Zlín, a istý čas bol šéfredaktorom Rádia Devín. Čo sa týka tlačeného slova, debutoval roku 2002 útlou zbierkou poviedok s nádychom nonsensu, absurdity aj láskavej irónie Allegro barbaro, kde staval na vtipnej konfrontácii reality všedného dňa a fantaskných obrazov. Od jej vydania si autor vyskúšal viacero žánrov, od Nabokovom inšpirovanej, poeticky ladenej Villy Loly, takmer angažovane pôsobiacimi (a prudko kritizovanými) fejetónmi Slovensko v lete, až po šedú atmosféru noir v románe Zu. Rozkošatenosť Naivných modlitieb sa teda nezdá byť takou prekvapujúcou.

Lavrík odhaľuje v poviedkovo-románovom diele panoptikum každodennosti, hotovú prietrž najrozmanitejších situácií, charakterov a myšlienok. Tá rovnakým dielom postihuje napríklad Slovenské národné povstanie, význam Mariánskeho kultu, profesionálny bedminton či prípravu vareného piva. Tieto témy ale každodenne podané rozhodne nie sú, rozprávačský štýl je návykovo dynamický, podpis autorovho špecifického humoru a nečakaných zvratov všadeprítomný. Na rozdiel od Allegra barbara síce nevykrúca realite krk nonsensom, je mu však podobný polohovaním zdanlivo banálnych námetov do tých najostrejších uhlov. Rovnako aj postavy, ktoré sám autor označuje viac za ,,ne-hrdinov“ než antihrdinov, nesú v mnohých prípadoch meno podľa tej či onej povahovej črty. Tak sa čitateľ stretáva s nerozhodným, trochu nemotorným intelektuálom Cukrom, pobožnou Matkou alebo takmer dokonalým mačom Generálnym. Vymedzenie je ale iba povrchné, zdanlivo pevné životné postoje nasiaknuté pochybnosťou. Túžbou po inakosti. Naivnými modlitbami, ktoré nie sú vždy náboženského rázu. Dávnoveký mýtus o hľadaní svojho náprotivku pripomína aj portrétovanie vzťahu medzi pohlaviami. Lavrík ich zakladá na ideále byť ,,celým človekom“. Oživuje tak rozprávanie z Platónovho Symposia, kde bohovia v obave z ľudskej sily rozdelili našich predkov na dve časti. Jeho postavy sa ale pri snahe o vzájomnosť zrážajú, komunikácia plodí pochopenie iba čiastočné. Nedorozumenie vzniká už na rovine jazyka. Dialógy Naivných modlitieb sú vedené mailovou komunikáciou, nárečím, sms-kami, žargónom, archaizmami, vulgarizmom i lingua francou. Hotový Babylon, jazykový, tematický aj významový. A to najmä pre čitateľa, ktorého pozornosť tak podstupuje záťažový test. Musím poznamenať, že mu nepomáhajú ani časté ortografické nedostatky, zásluhy za ne ale ponechajme jazkovej redakcii knihy.

Posledný beletristický pokus Silvestra Lavríka stojí na pritenkom ľade. Slovenská čitateľská obec totiž 450-stranovým románom, ktoré nemajú podobu pohárika pred spaním, príliš nefandí.

Mnohovrstevnosť Naivných modlitieb však rozkladá svoju váhu práve dôrazom na všadeprítomný nepokoj. Možno skôr nedostatok pokoja. Pokoja výrazového, emocionálneho, individuálneho a životného. Lavrík ho ilustruje s úsmevom jemu vlastným. Občas dokonca čarbe. Čitateľov vlastný nepokoj rastie. A tak to má byť.

Silvester Lavrík

Naivné modlitby

Kalligram 2013

Zobraziť diskusiu (0)