Mladý americký básnik slúžil vyše roka v irackej vojne. Výsledkom jeho vojnových zážitkov a skúseností je práve románová prvotina Žltí vtáci. Prvé čo zaujme, je samotné vyhotovenie slovenskej verzie. Raz darmo, artforáci proste vedia robiť pekné knihy. To oveľa podstatnejšie sa však, pochopiteľne, začne odohrávať po otvorení knihy. Precíznosť a forma akou je román napísaný je skutočne obdivuhodná. Všetko sa točí prevažne okolo istého Johna Bartla, ostreľovača americkej armády, pôvodom z chudobnej rodiny odkiaľsi z Virginie. Bartlovo rozprávanie v sebe miesi niekoľko časových rovín. Nelineárny rozsekaný dej postupne vytvára obraz človeka a sveta poznačeného otrasnými vojnovými skúsenosťami. V jednotlivých dejových sekvenciách sa prelínajú obrazy života v civile pred vojnou s desivými naturalistickými vojnovými výjavmi a opätovným návratom do „normálu“, ktorý je ale zasiahnutý traumatizujúcimi vojnovými zážitkami. Powers vonkoncom nepopiera svoje básnické korene.

Román je vystavaný skutočne unikátnym spôsobom. Myslím, že s podobným prístupom k vojnovému žánru ešte nikto nepristúpil. Powersov rukopis je priam esenciálne minimalistický. Úsporné a strohé vety mieria rovno k podstate veci, takže stačí pár odsekov a ste „tam“ a už sa to melie na celé kolo. Autor je v každom okamihu autentický a presvedčivý. Jednotlivé scény sú vykreslené s takou intenzitou, že sa stávajú takmer fyzicky hmatateľné. Najväčšou devízou je však celková atmosféra knihy. Zvláštna, ťažko popísateľná, znepokojivá, neprenosná, melancholická, prinášajúca až akýsi filozofický a meditatívny rozmer. Akoby ste do nadýchanej cukrovej vaty zabalili tú najextrémnejšiu brutalitu. Presne takýto dojem z toho mám. Pravdepodobne to nesadne každému, ale mne sa oplatilo začítať sa. Artforum opäť vytiahlo čosi nevšedné, originálne a provokatívne. Kompletne iné uchopenie vojnového žánru. Veľmi chválim.

Ozzy

Zobraziť diskusiu (0)