Spálené stopy

Filipenkov román nie je pokus o horor s využitím postavy spaľovača mŕtvol. Petr Iljič Nesterenko, prvý riaditeľ moskovského krematória vybudovaného v roku 1927, naozaj žil.

Počas svojej kariéry sa postaral o tisícky mŕtvych. Počas nočných služieb mal na starosti mŕtve telá obetí stalinského teroru. Vozili ich po desiatkach v nákladných autách. Postupne mu stačil jeden pohľad na otvor po smrtiacej guľke, aby odhalil „rukopis“ kata. Ešte i pri zabíjaní boli jedni nešikovní babráci a iní preukázali nenapodobniteľný talent a vlastne aj špeciálny druh súcitu s popravovanými.

Nakoniec bol v roku 1942 popravený aj samotný Nesterenko. Filipenkov román je literárnym spracovaním jeho výsluchov. Viedol ich snaživý a súčasne prostý (a teda ideálny) vyšetrovateľ NKVD.

Postupne sa odkrýva jedinečný Nesterenkov životný príbeh. Po revolúcii v roku 1917 bojoval proti boľševikom, potom emigroval do Francúzska. Živil sa v Paríži ako taxikár. V roku 1926 sa kvôli „volaniu vlasti“ vrátil do Sovietskeho zväzu a vyslúžil si odpustenie svojich starších zlyhaní. Celý život túžil po tom, aby mohol pilotovať lietadlá, sen sa mu splnil iba na niekoľko krátkych okamihov.

Získal bývanie naproti krematóriu a takmer pätnásť rokov zahladzoval stopy politického násilia štátu voči vlastným občanom. V tzv. kremulátore drvil zvyšky kostí mŕtvych tiel. Keď bolo popola po mŕtvych neznesiteľne veľa, celé tony boli vysypané do hromadných hrobov na Donskom cintoríne. Dnes sú pri nich stovky tabuliek s menami obetí stalinských represií.

Smrtiace ale

Nesterenkov osud potvrdzuje staré poučky o revolúciách, ktoré postupne požierajú svojich vlastných. V súvislosti so spaľovaním mŕtvych možno s trochu cynizmu skonštatovať, že v revolučnom zápale postupne zhoria všetci jeho autori aj posluhovači.

Správca krematória sa podobá na Adolfa Eichmanna a jeho banalitu zla. Bol až na konci vražedného reťazca. Očakávalo sa od neho mlčanie. Musel zostať lojálny, diskrétny a ochotný.

Jeho rozsudok smrti dokumentuje podstatu totalitných režimov. Všeobecný úpadok ľudskosti nakoniec postihne každého. Z vykonávateľov rozsudkov sa stávajú odsúdení, a dokonca ešte pred krachom totality. A najkrutejším krematóriom sú dejiny…

Bieloruský prozaik, ktorý dnes žije vo švajčiarskom azyle, neúnavne odkrýva bolestné miesta z minulosti. Odmieta čiarky, tak ako ich odmieta jeden z Nesterenkových zákazníkov – nie z krematória, ale z parížskeho taxíka.

„Největšími problémy Ruska jsou spojka ale a čárky. Nemělo by se zabíjet, ale… Nemělo by se mučit, ale… Víme, že jsme zločinci, ale… Kopeme do hlubin, kam bychom neměli ani nahlédnout. Než začneme utvářet tuto zemi, než se pokusíme znovu žít, měli bychom všichni podepsat prohlášení, které by začínalo právě těmito slovy – nepřijatelné je nepřijatelné.“

Saša Filipenko: Kremulátor

Preklad: Jakub Šedivý

Odeon, 2024

Zobraziť diskusiu (0)