Každý deň sa predsa v Moldave nad Bodvou v rovnakom čase otvárali a budú otvárať drobné prevádzky na Hlavnej ulici alebo aspoň tie z nich, ktoré prežijú – možno to bude kvetinárstvo, možno predajňa ovocia a zeleniny, možno malé obchody s oblečením. Celkom určite opäť naplno začnú fungovať inštitúcie, bez ktorých každodenný chod mesta jednoducho nie je možný: do pôvodného režimu sa vráti pošta a úrady. Otvorí sa stredná škola v impozantnej budove oproti radnice, pred ktorou stojí socha azda najslávnejšieho miestneho rodáka Matého Szepsiho-Lacka, aj dve základné školy spojené spoločným dvorom na Ulici československej armády, jedna oficiálne maďarská, tá druhá oficiálne slovenská. Oti Horváth sa bude mať kam vrátiť a opäť bude v škole pravidelne každý deň pracovať s deťmi; pomedzi to bude aj on sám ďalej pokračovať v štúdiu.

Pravidelnosť sa vráti presne tak, ako sa skôr alebo neskôr vráti vždy, pretože ak nie je pravidelnosť, nie je nič. Práve po vypočítateľnosti a rutine predsa do istej miery túžime: pravidelnosť znamená istotu, pravidelnosť znamená, že je všetko v poriadku. Pravidelnosť môže znamenať stereotyp, ale zároveň znamená aj to, že sa môžeme spoľahnúť. Keď náhle nastane nečakaný zlom, pre máločo sme ochotní urobiť toľko ako pre to, aby bolo všetko po starom.

No a tak sa skôr alebo neskôr zaplnia autobusy, ktoré z Moldavy každý deň premávajú do Košíc; väčšina z nich má naplánovanú pravidelnú zastávku pri železiarňach. Rovnako sa zaplnia aj pravidelné prímestské vlaky, ktoré odchádzajú z toho istého moderného terminálu za mestom. A pravidelne budú do Košíc každé ráno prúdiť aj autá a v nich ľudia, ktorí síce v metropole pracujú, ale rozhodli sa bývať v Moldave nad Bodvou. Práve o nich – často o pároch alebo mladých rodinách – hovoril primátor Slavomír Borovský, keď rozprával o svetlej budúcnosti mesta a o komunite, ktorú v ňom chce vybudovať.

Všetko bude po starom a bude to dobre. A nič nebude nasvedčovať tomu, že práve obyvateľom toho istého mesta, v ktorom vládne pravidelnosť a čaká ho svetlá budúcnosť, sa zároveň udiala nespravodlivosť, ktorá by bola predmetom intenzívneho záujmu celej spoločnosti – ak by sa udiala niekomu inému. Presne tak ako tomu nič nenasvedčovalo ani vtedy, keď sa táto nespravodlivosť diala.

Možno sa to stalo preto, že títo obyvatelia Moldavy nad Bodvou nie sú v pravom zmysle slova obyvateľmi mesta: bývajú napokon v osade mimo neho, za železnicou, tam, kam nikto nejde jednoducho preto, že na to nemá dôvod. Možno preto, že v spoločnosti, ktorá je charakteristická tým, že za svoju súčasť nepovažuje nikoho, kto sa odlišuje, títo obyvatelia spoľahlivo spadajú do skupiny ľudí, ktorí nie sú ako my. A možno je to jednoducho výsledok pocitu, že sa nás to netýka, lebo nám sa to stať nemôže.

Mimochodom, to je pravdepodobne aj pravda: nachádzame sa totiž v bode, keď sú Rómovia z osady na Budulovskej ulici v pozícii poškodených, ale už čoskoro sa to má zmeniť. Najprv proti nim zasiahla polícia, potom si na nich svoju agendu živili politici, teraz ich potrestajú súdy. Nejde pritom o prehnané konštatovanie – ako ukáže ďalší vývoj, Rómovia z osady Budulovská v Moldave nad Bodvou naozaj mali byť súdmi potrestaní za to, že sa s dôverou obrátili na políciu. A hoci je zároveň nepohodlné, nevyhnutné je aj ďalšie konštatovanie, ktoré ostatne naznačili aj medzinárodné inštitúcie: stalo sa im to preto, že sú Rómovia. Nebyť zhody okolností – nebyť toho, že ľudia z osady mali kontakty s majoritou a že sa našli advokáti, ktorí sa postavili na ich obranu –, bolo by sa to všetko aj splnilo a my by sme sa o tom nikdy ani nedozvedeli, tak ako pravdepodobne nič nevieme o mnohých ďalších podobných prípadoch. To, že sa zo zásahu v Moldave nad Bodvou vôbec stal prípad a ten prípad mal nielen politický, ale aj medzinárodný rozmer, je v podstate výsledkom zhody náhod.

Irena Matová, Milan a Július Hudákovci, Roland Dančo, Róbert Rybár a Leonard Horváth sú zatiaľ poškodení. Čoskoro sa však začne opačná bitka, dlhá a komplikovaná bitka súdov, prokurátorov a advokátov; bitka plná paragrafov, procesných úkonov a strategických krokov, ku ktorej v prvom rade v demokratickej krajine, kde sú si všetci občania rovní, nikdy nemalo dôjsť.

Mentalita romica

Sme vo februári 2014; v prvý deň toho mesiaca navštívili policajnú stanicu vtedajší premiér Robert Fico a vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák. Zanechali po sebe jasný odkaz: sme s vami. Počas februára však zároveň vyšetrovateľ začal realizovať prvé výsluchy vo veci obvinených policajtov a pokračoval v nich počas celého roku 2014. Väčšinu poškodených v konaní zastupoval advokát Stanislav Jakubčík spolupracujúci s Európskym centrom pre práva Rómov; dvoch zas advokátka Vanda Durbáková spolupracujúca s Poradňou pre občianske a ľudské práva.

Už v priebehu tohto vyšetrovania podali pritom právny zástupca a právna zástupkyňa viaceré sťažnosti, respektíve žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrujúceho policajta, prípadne postupu dozor vykonávajúceho prokurátora. Nadriadené orgány aj generálna prokuratúra vyhodnotili všetky podnety ako neopodstatnené, tvrdiac, že nezistili žiadne pochybenia. No a potom prišiel posudok.

Oficiálny znalecký posudok, ktorý pre potreby vyšetrovania 15. februára 2015 vyhotovil súdny znalec, totiž skonštatoval nasledovné: Rómovia, ktorí o sebe tvrdia, že sú poškodení a bolo im ublížené, jednoducho klamú. Vychádza z pojmov „mentalita romica“ a „rómska etnoplastická stigmatizácia“ a vlastne konštatuje, že Rómovia majú z dôvodu farby pokožky a svojej etnickej príslušnosti isté charakteristické spoločné vlastnosti. Konkrétne z „aspektu transkultúrneho prístupu“ pracuje s termínom „‚mentalita romica‘ s prejavmi dyslektickosti, nonkonformity, nezdržanlivosti, asociality, nadmerného vplyvu emociálnych faktorov na osobnosť i motiváciu správania“. Povedané inak, Rómom sa nedá veriť, klamú, lebo sú Rómovia. A v tomto prípade klamú polícii.

Už len čerešničkou na torte v tomto prípade je, že spomínaný súdny znalec z dôvodu nezaplateného poistného vôbec nemal oprávnenie žiadne oficiálne posudky vydávať. Vo svetle ďalších krokov však išlo len o zanedbateľný nedostatok: udiať sa toho malo oveľa viac.

Samozrejme, keď to vyšlo najavo, ozvali protesty: protestovali psychológovia, protestovali odborníci a mimovládne organizácie, ozval sa vtedajší splnomocnenec pre rómske komunity Ábel Ravasz a jeho predchodkyňa Klára Orgovánová, pozornosť zbystrila aj vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Profesorka psychológie Jana Plichtová z Fakulty ekonomických a sociálnych vied UK upozorňovala, že posudok sa opiera o diagnózu kolektívnej mentality a odvodzuje z nej psychické vlastnosti konkrétneho jednotlivca. Dopúšťal sa tak logickej chyby a porušuje vedeckú zásadu nestrannosti. „Dopredu, bez empirického preskúmania, konštatuje nízku dôveryhodnosť svedka a prisudzuje mu vlastnosti kolektívnej mentality. Inými slovami, prisudzuje mu negatívne stereotypné vlastnosti pripisované celej rómskej komunite bez rozdielu.“

Jarmila Lajčáková z Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) si zas kládla otázku, ako môže mentalita vychádzať z farby pokožky, a upozorňovala, že toto presvedčenie je v spoločenských vedách už desaťročia prekonané. Zároveň naznačila, že ak ústava zaručuje, že príslušnosť k etnickej skupine alebo národnostnej menšine nemôže byť nikomu na ujmu, v tomto prípade môže byť ústavné právo porušené – dôveryhodnosť Rómov z osady na Budulovskej ulici je predsa spochybnená len preto, že sú Rómovia.

Za pozornosť stojí, že ombudsmanka Mária Patakyová vtedy nadviazala na svoju predchodkyňu Janu Dubovcovú a upozornila, že ak sa tento prípad dostane pred Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, bude to hanba.

Zároveň však treba povedať, že narábanie s pojmom „mentalita romica“ a inými arbitrárnymi úsudkami nebolo výnimočné: Robert Kaliňák v roku 2015 umiestňovanie rómskych detí do špeciálnych škôl obhajoval napríklad tým, že v komunitách dochádza k incestu. Podľa štatistiky kriminality za rok 2014 však polícia na celom Slovensku, čiže medzi celou populáciou Slovenska, celkovo zistila sedem prípadov. Rok predtým to bolo šesť, v roku 2012 opäť sedem. Rezort vnútra následne nereagoval na otázku, z čoho teda minister pri svojich vyjadreniach vychádza, a to z politických dôvodov: položil mu ju totiž denník, s ktorým ministerstvá na príkaz vtedajšieho premiéra Roberta Fica nekomunikovali.

Posudok v každom prípade ostal platný a mentalita romica v ňom uvedená tiež.