Miesto, kde sa zastavil čas. Dedina ukrytá vysoko v horách, ďaleko od civilizácie a moderného života, skupina preživších starcov a stareniek, biely páv a záhady ich tak trocha magického sveta. Narine Abgarian nás zavedie tam, kde sme ešte neboli, a ukáže nám ľudí, akých sme nikdy nepoznali. Rozpráva príbeh, v ktorom sa striedajú protipóly, ktorý takpovediac balansuje na hranici medzi životom a smrťou. Nepredstaviteľné tragédie striedajú občasne bizarné situácie a nekonečná viera v dobro sprevádza dedinčanov každým dňom.

Z neba spadli tri jablká je zaujímavý príbeh malej uzavretej komunity, v ktorom Abgarian zachytila podstatu priateľstva, odvahy a spolupatričnosti. Vďaka nahliadnutiu do každodennosti týchto zvláštnych ľudí môžeme arménske hory nielen preskúmať, ale aj ochutnať a ovoňať.

Z antológie Neobyčajné príbehy o babičkách a deduškoch.

Maxima Georgijeviča v to silvestrovské ráno nevedelo potešiť vôbec nič. Ani dôchodok, ktorý si len-len stihol vybrať päť minút pred zatvorením banky, ani nečakané ustálenie tlaku. Musel si ho premerať trikrát na oboch rukách (dvakrát posediačky, raz ležmo), aby sa uistil, že tlakomer neklame.

– 130 na 80, takmer ako mladík, – namrzene skonštatoval a odložil prístroj do nočného stolíka. Nepotešila ho ani begónia, ktorá sa rozvinula do nádherných ružových kvetov, práve keď začalo mrznúť.

– To si teda načasovala! – zahundral Maxim Georgijevič a presunul ju na parapet, bližšie k skúpemu zimnému svetlu.

Zaobstaral si ju v máji, hneď po manželkinom pohrebe. Cestou z cintorína z nejakého dôvodu nazrel do stánku pri východe z metra a vypýtal si begóniu. Autobusom prešiel sedem zastávok, kvetináč s chradnúcim kríčkom si jemne pritískal k hrudi a slzy utieral úplne premočenou vreckovkou.

Aňutku veľmi zlostilo, že fajčí. Karhala ho, prosila, len aby prestal. Kupovala časopisy o zdraví a čítala mu o škodlivosti tabaku.

– Zajtra prestanem! – odbíjal ju.

– Koľkokrát si mi to už sľuboval?!

Maxim Georgijevič sa zatváril previnilo, po chvíľke vyčkávania sa rozkašľal do päste a zhrbene odkráčal na schodisko, aby si zafajčil pri rozďavenom vetracom okienku. Na dvore plynul obyčajný moskovský život, susedia v byte naproti sa ako obvykle hádali tak, že ich bolo počuť aj cez ťažké kovové dvere, v odpadovej šachte rachotali haraburdy. Maxim Georgijevič pozorne načúval, či medzi odpadkami zarinčalo sklo, a skrúšene krútil hlavou – čo je to za ľudí, stokrát sme ich žiadali, aby vynášali sklo do smetí.

V aprílovom čísle Lekárskych listov našla Aňutka článok s obšírnym opisom prospešných vlastností begónie.

– Tu píšu, že begónia čistí okolitý vzduch, a preto ju odporúčajú tuhým fajčiarom. Zožeňme si jednu. Čistý vzduch je kľúčom k zdraviu.

– Umrieme tak či tak, – zašomral Maxim Georgijevič. Manželkinu lásku k ľudovým receptom pokladal za čudáctvo. Často si z nej preto uťahoval. Neurážalo ju to.

Begóniu kúpil na Aňutkinu pamiatku, keď ju už tak chcela. Nechystal sa prestať fajčiť, veď aký by to malo zmysel, keď mu z blízkych ostal len starý bastardík Tuzik, album so zažltnutými rodinnými fotografiami a knižky, ktoré dookola čítal, hoci ich už poznal naspamäť. A ešte kôpka časopisov Lekárske listy, ktoré nie a nie vyhodiť.

Tuzik sa po paničkinej smrti úplne opustil, už len ticho ležal na svojom koberčeku. Jedol neochotne a trpel zhoršujúcou sa artritídou. Maxim Georgijevič navaril pohánkovú kašu s vývarom, pre seba i psa. Naložil dve rovnaké porcie, svoju trochu prisolil a s chuťou zjedol. Tuzik sa chvíľu zdráhal a napokon sa pustil do kaše.

– Čo narobíš, – povedal mu Maxim Georgijevič a zamával lyžicou, – tak nakázal veterinár. Povedal, že ti treba prebudiť záujem o jedlo. Robím, čo môžem, tak sa už nehnevaj. – Tuzik zapil kašu vodou a otočil sa k stene. Chýbala mu Aňutka.

Maxim Georgijevič zobral nákupnú tašku na kolieskach a vyviezol ho von, nech sa vyvetrá a nadýcha čerstvého vzduchu. Dnes ho musel aj zamotať do prikrývky, taký bol mráz. Suchý, pichľavý, takmer predrevolučný. Nedalo sa nadýchnuť, ani vydýchnuť. Aňutka by povedala, že bol postriebrený. Slovo postriebrený mala veľmi rada. Leto bolo pozlátené a zima postriebrená. Tento rok bolo leto horúce a zima mrazivá.

– Darmo ste sa snažili, už vás tak nemá kto nazývať! – pomyslel si a pomáhal Tuzikovi vyliezť z prikrývky.

Cestou späť sa zastavili v potravinách dokúpiť chlieb a kuracie krídelká. V obchode žiarili vianočné svetielka a vo výklade stál obrovský dedo Mráz, statný a červenolíci, okoloidúcim mával červeným palčiakom.

– Ani by človeku nenapadlo, že nie je ozajstný, – zahundral si Maxim Georgijevič. Dnes ho nič nevedelo potešiť, ešte aj veselý dedo Mráz z ďalekého detstva vyvolával skľúčenosť.

Tašku s Tuzikom položil k úschovným skrinkám a spýtavo sa pozrel na ochrankára. Ten sa na psa síce zamračil, ale nechcel ho vyhodiť von na mráz. Maxim Georgijevič rýchlo prikývol a vošiel dovnútra. Na Silvestra bol obchod otvorený do siedmej. Ešte ostávali dve hodiny, no zákazníkov bolo málo. Ľudia si vopred nakúpili všetko potrebné a teraz sa asi pripravovali na večer. Aňutka to všetko robievala veľmi dôkladne. Škrobila čipkovaný obrus, z obrúskov skladala zajačikov so smiešne trčiacimi uškami, zapálila obligátne červené sviečky, pustila gramofón... Ach! Maximovi Georgijevičovi stiahlo hrdlo. Niekoľkokrát zažmurkal, zahnal slzu, pokarhal sa za slabošstvo a odhodlane zamieril do oddelenia s pečivom. Vzal si odtiaľ tehličku ražného chleba (ten mu dlho vydrží) a po chvíľke váhania prihodil do vozíka krabičku čajového pečiva. Už ostávali len kuracie krídelká a zopár balení krmiva pre mačky, obľúbenej Tuzikovej maškrty. Cesta k nim viedla cez oddelenie mliečnych výrobkov. Boli tam mrazničky so zmrzlinou a päťročný chlapec v modrej kombinéze, ktorý do nich nazeral a zamyslene si pospevoval pesničku o jedličke. Na chvíľu prestal spievať, pritlačil sa nosom k priehľadným dverám, vyslabikoval smo-ta-no-vá zmrz-li-na v mlieč-nej čo-ko-lá-de a nadšeným šeptom dodal vau.

– Kde máš mamu? – opýtal sa ho Maxim Georgijevič.

Chlapec sa ani neobzrel.

– Tam, – kývol rukou smerom k oddeleniu ovocia a zeleniny a ďalej čítal, – kor-nú-tok s brus-ni-co-vou zmrzlinou.

Maxim Georgijevič ju hneď zbadal (vyberala mandarínky a ovoniavala ich stopky), ale pre každý prípad sa chcel uistiť. Zamával na ňu, aby si ho všimla, a zvolal:

– Je to vaše dieťa?

– Moje, – prikývla a rýchlo dodala, – je úplne neškodný!

– Až taký neškodný nie som! – zlostne zahundral chlapec.

– Arťom! – rozrušene vykríkla mama. Mala veľmi prívetivú priateľskú tvár s jamkami na lícach.

– Veď si mi sama vravela, že som kôpka nešťastia! – zareptal chlapec a otočil sa k nim.

Maxim Georgijevič híkol. Chlapec mal na líci veľkú náplasť.

– To som sa náhodou pobil so Sevom, – vysvetľoval chlapec.

– Zámerne sa bijú iba hlupáci, – súhlasil Maxim Georgijevič.

– Áno?

– Stavím sa.

Chlapec zagúľal očami.

– O čo?

Maxim Georgijevič trochu spomalil tempo.

– Akože o čo?

– O čo sa stavíš?

– To sa len tak hovorí. Namiesto zaprisahávania sa. Nemusíš prisahať, môžeš povedať, že sa stavíš.

Chlapec si poškrabal nos.

– Chápem.

– Môžem ísť? – vypýtal sa Maxim Georgijevič.

– Choď.

Pokladníčka zle nablokovala nákup, pečivo zadala dvakrát.

– Ismail, poď sem, prosím, – zanôtila tenkým hláskom do mikrofónu. Maxim Georgijevič prekvapene zdvihol obočie. Doslova pred minútou si od neho hlbokým basom vypýtala moskovský sociálny preukaz. Z Ismaila sa vykľul nízky chlap s lesklou plešinou a hustým obočím. Pokladníčka sa na neho koketne usmiala a teatrálne povzdychla, – neviem, čo sa dnes so mnou deje, nič mi nefunguje.

– Nemôžeš bezo mňa žiť, – zasmial sa Ismail.

– Nemôžem. Vezmeš si ma?

– A čo spravím so svojou ženou?

– Neviem, neviem, – znela spevavá odpoveď.

Maxim Georgijevič rýchlo naukladal nákup do sieťovky.

– Šťastný nový rok! – zvolala za ním pokladníčka.

Musel jej popriať to isté.

***

Lampa (predsa len ju opravili pred sviatkami) osvetľovala kúsok chodníka, na ktorom stálo zasnežené auto. Na čelné sklo ktosi napísal primitívne „ľúbim Ľubu“.

– Pozri ho tu... – Maxim Georgijevič zašomral a nasadil si na špičku nosa oba páry okuliarov (na čítanie i do diaľky), aby si to prečítal.

– Piú, piú, piú, – ohňostroje stúpali k oblohe, vybuchli v spŕšku farieb a strácali sa v temnote. Tuzik sa pomrvil na svojom koberčeku a vzdychol. Od detstva neznášal hluk a ešte aj teraz, ako starý, takmer úplne hluchý pes, reagoval podráždene. Aj keď teraz ho viac cítil, než počul.

– Budú búchať celú noc. Budeme to musieť vydržať, – Maxim Georgijevič sa s povzdychom zohol, pohladil ho po hlave a poškrabal za ušami. Vďačný Tuzik mu oblízal dlaň a privrel oči. Hluk nemala rada ani Aňutka. Nejakým nepochopiteľným spôsobom vedela okolo seba tíšiť zvuk a tlmiť hluk. Vždy rozprávala pološeptom, pracovala takmer úplne potichu. Akoby sa tomu prispôsoboval aj svet navôkol, bol jemnejší a tichší. Keď jej zrazu nebolo, to živé ticho naplnené starostlivosťou a nehou sa zmenilo na čosi nemilosrdné a meravé. Iba Aňutka ho mohla zohriať svojou nenásilnou a jemnou prítomnosťou. Maxim Georgijevič zúfal, veľmi sa mu cnelo. Keď to už nemohol vydržať, vyťahoval z kôpky Lekárskych listov staré čísla, otváral ich na poslednej stránke a čítal listy osamelých starcov, ktorí si hľadali polovičku. Nikoho si nehľadal, ale z neznámeho dôvodu ho tešilo, že to robia iní. Trocha ich komentoval, niekedy sa aj nahlas posmial a utieral si slzy dojatia.

– Mám len 84 rokov, – len?

– Chcela by som sa zoznámiť s pracovitým deduškom (bez intímností). Budeme spolu chodiť do lesa na huby, zbierať ovocie a kúpať sa v potôčiku. – Tak bez intímností, pozrimeže. Ako by sme, v našom veku, vôbec robili nejaké tie intímnosti?

– Vdovec, 74 rokov. Bol som 5x ženatý. Štyrikrát neúspešne a piatykrát so smrteľnými následkami. – Cha!

– Hľadám ženu nie staršiu ako 50 rokov. Ak nie si trestne stíhaná, príď, moja milá! – A ak si, ostaň sama.

Maxim Georgijevič zaplesol časopis a odložil ho na miesto. Vytiahol cigaretu z balíčka a šúľal ju v prstoch.

– Môžem si ísť zafajčiť?

Tuzik neodpovedal.

– Hneď som späť.

Prehodil si sveter cez plecia (Aňutka mu ho uštrikovala na sedemdesiatku), zababral sa na zámke, vyčítal si, že ju stále zabúda vyčistiť. Na chodbe bola strašná zima, triasol sa a búchal si nohu o nohu. Otvorili sa dvere susedného bytu a Maxim Georgijevič sa neochotne otočil, aby sa pozdravil. V dverách stál Arťom a pozeral naňho pravým okom, ľavé bolo schované za zárubňou.

– A ty tu čo robíš? – opýtal sa.

Maxim Georgijevič narýchlo zahasil cigaretu.

– Ja tu žijem. A čo tu robíš ty?

– Zase si otvoril vchodové dvere? – ozvalo sa odniekiaľ z hlbín bytu.

– Mami, pozri, koho som tu našiel! Toho dedka z obchodu!

– Aký ded... – Arťomova mama nazrela na chodbu a zmeravela.

– Bývam v byte naproti, – objasnil Maxim Georgijevič.

– Páni moji, aká náhoda! A ja som kolegyňa vašich susedov. Išli na dovolenku do Thajska, starám sa im o kocúra. Tak sme sa sem so synom presťahovali.

– Na celých desať dní! – dodal Arťom.

– Som rád, že budeme susedmi celých desať dní. Volám sa Maxim Georgijevič.

Podala mu ruku:

– Ja som Máša.

Potriasli si ruky a prekvapil sám seba, keď sa opýtal: – Máte s kým osláviť Nový rok? Ak nie, príďte ku mne. Spolu nám bude veselšie.

Arťom šťastím podskočil, ale hneď začal vyjednávať:

– A čím nás nakŕmiš?

– Ničím, – rozpačito odpovedal Maxim Georgijevič, – priznám sa, neplánoval som nejaké oslavy. Ale teraz... – zarazil sa, nevedel, ako dokončiť vetu.

– Žijete sám? – opýtala sa Máša.

– Mám Tuzika. Bastardíka. A begóniu, ktorá mi pre radosť rozkvitla akurát dnes ráno.

Máša sa zoširoka usmiala. Úplné dievčatko, pomyslel si Maxim Georgijevič.

– Viete čo, príďte k nám, aj s Tuzikom a begóniou. Máme kačku a šalát olivier. Pravda, namiesto jabĺk doň dávam cibuľu. Ale to nevadí, však?

– Nevadí, – súhlasil Maxim Georgijevič.

– Ešte máme cviklový šalát s vlašskými orechmi, smotanou a cesnakom. Máme aj tortu. Síce z obchodu, ale aj tak je chutná.

Arťom potiahol mamu za rukáv:

– Ako vieš, že je dobrá? Veď si ju neochutnala.

– Predpokladám, – krátko odvetila.

Maxim Georgijevič zahodil ohorok do pohára, ktorý používal ako popolník, a poriadne ho zavrel.

– Môžem sa opýtať? Prečo ste ovoniavali mandarínky?

Máša si dala ruky za chrbát, a keď odpovedala, dívala sa mu nad plece. Akoby na niekoho za ním.

– Môj starý otec mal v Suchumi veľký mandarínkový sad. Mala som len štyri roky, ale stále si naň pamätám. Už tu nie je ani starký, ani sad, ale mandarínky ovoniavam stále. Ani neviem prečo. Možno hľadám vôňu z detstva, a nenachádzam ju.

Arťom počúval mamu so zatajeným dychom. Náplasť na líci sa mu zošmykla a odkryla plytkú ranku ošetrenú jódom. Maxim Georgijevič sa s povzdychom usmial.

– Vďaka za pozvanie, určite prídeme.

***

Prerozprávali celú silvestrovskú noc. Arťom spal na pohovke s čelom opretým o kocúrov teplý chrbát, vianočné svetielka vyfarbili tmavú miestnosť. Tuzik bol aj napriek svojmu veku celkom čulý. Ľahol si na Mášine nohy, hlavu si uložil na jej papuču. Keď vstala, aby uvarila ďalší čaj, okamžite pustil papuču a svižným krokom ju sprevádzal k sporáku. Keď si sadla naspäť k stolu, okamžite si naspäť podmanil papuču.

– Len aby si ju nezjedol, – šepol mu Maxim Georgijevič popod obrus. Tuzik sa hneď urazil a pozrel na neho tak, akoby chcel naznačiť, že mu preskočilo. – Pozrimeže, – pomyslel si Maxim Georgijevič, ale nahlas nič nepovedal.

Máša mu rozprávala o všetkom. O rodičoch pochovaných v Kaluge, o pokazenom prvom manželstve, o ťažkom rozhodnutí odísť do Moskvy za človekom, ktorého milovala a myslela si, že sú spolu, ale v skutočnosti ani nie...

– Je ženatý? – rovno sa opýtal Maxim Georgijevič.

– Ženatý. Už päť rokov sľubuje, že sa rozvedie.

– Načo vám je chlap, ktorý nevie dodržať slovo?

– Na nič. Preto som súhlasila, že tu chvíľu ostanem. Musím vymyslieť, čo ďalej.

Maxim Georgijevič mechanicky pomiešal čaj. Odpil z neho a zamračil sa, presladil ho.

– Uvarím nový? – opýtala sa Máša a hneď vstala.

Tuzik sa hneď vytiahol spod stola, aby s ňou šiel k sporáku.

– Nie, ďakujem.

Za oknom hučali petardy, susedom zhora hrala hlasná hudba, na spodku misy ešte ostalo trochu šalátu olivier. Maxim Georgijevič si odlomil kúsok chleba, nabral ním zvyšok šalátu a zjedol ho s neskrývaným pôžitkom. Aňutka doň dávala jablká a vaječné žĺtky, dochucovala ho olivovým olejom – starala sa o svoje srdce. Máša ho robila klasicky, len namiesto jabĺk používala cibuľu. Šalát bol ostrejší, no na počudovanie chutnejší.

– Päťdesiat rokov som jedol len to, čo uvarila Aňutka. Myslel som si, že nič chutné už nikdy nebudem jesť. A teraz toto! – zveril sa Maxim Georgijevič a rozplakal sa.

Máša odbehla do jeho bytu po kvapky na upokojenie, Arťom s kocúrom pod pazuchou sa pomaly prebral (kocúr ležal nepohodlne, visel dolu hlavou, ale nepokúšal sa ujsť) a hladil Maxima Georgijeviča po ramene. A Maxim Georgijevič rozprával a rozprával. O tom, ako žili s Aňutkou, ako si dobre rozumeli, vyše päťdesiat rokov, ako sa chystala kúpiť begóniu, ale nestihla, ľahla si a už nevstala, ako žila a zohrievala všetko vôkol seba, ako sa kedysi, pred štyridsiatimi rokmi, zamilovala do iného a priznala sa mu, chcela odísť, ale on ju nemohol pustiť, pretože ju miloval tak, že sa mu zdalo, že by bez nej nemohol dýchať, ako sa hodil na kolená a prosil ju, aby ho neopustila, a ona ostala a nikdy, nikdy jej to nevyčítal a ona nevyčítala jemu, že ju nepustil, ako nemohli mať deti, aj keď o nich snívali a nikdy nestrácali nádej a ako ju oplakával, ako triedil jej oblečenie v skrini, ako našiel v krabičke od topánok denník, do ktorého si písala o láske k nemu a o tom, že vôbec neľutuje, že s ním ostala, a ako dnes rozkvitla begónia a na zasneženú kapotu auta ktosi napísal hlúpe „ľúbim Ľubu“, toľko je na svete lásky, plakal Maxim Georgijevič a prvýkrát sa nehanbil za svoje slzy a slabosť, toľko je na svete lásky a ja nemám žiadnu a žiadnu už nikdy nebudem mať!

Ľahol si až nad ránom, unavený a zničený. Tuzik sa mu chúlil k nohám a ostražito sa dvíhal pri každom šuchnutí. – Spi, všetko je v poriadku, – poprosil ho Maxim Georgijevič. Nakoniec si položil hlavu na jeho nohu a zaspal, dokonca aj chrápal a zo sna trhal labkou. Asi niekoho naháňal, alebo pred niekým utekal. Vidíš, ako všetko dopadlo, tak som sa držal a nakoniec som sa opustil pred cudzími ľuďmi, nie sú horšie muky ako osamelosť, teraz to už viem, šeptal Maxim Georgijevič a ďalej viedol jeden zo svojich nekonečných neopätovaných dialógov, ktoré ho ako jediné držali pri živote. Zdalo sa mu, že keď sa prestane zhovárať s Aňutkou, všetko sa v tom okamihu skončí.

Zobudilo ich dlhé zazvonenie, niekto bol pri dverách. Tuzik zliezol z postele, pokrivkával pravou labou, jaj, zabudli sme ju včera natrieť masťou, posmutnel Maxim Georgijevič. Natiahol si nohavice – idem, už idem, – volal a dával si okuliare na nos, kráčal a pridŕžal sa steny. Bolel ho zátylok a pri odomykaní ako vždy nadával, že stále nevyčistil zámku. Za dverami sa objavila Máša, Arťom, kocúr a begónia, ktorú u nich včera zabudol. Kocúrovi trčali len oči a uši, Arťom mal na líci červenú náplasť namiesto včerajšej žltej, Máša si k hrudi pritláčala kvetináč s begóniou a veľkú termosku, begónia rozkvitla ešte viac než včera a zdá sa, že aj voňala. – Čo je v tej termoske? – opýtal sa Maxim Georgijevič, nechcel ich pustiť do bytu. – Kurací vývar, – vyhlásil Arťom, – budeme vás liečiť, – dodala Máša.

– A čo budete liečiť?

– Všetko, – odvetila Máša, – ukážte mi, kde máte taniere.

Vývar bol skutočne liečivý, Maxima Georgijeviča prestala bolieť hlava, Tuzik prestal krívať, potom s Arťomom vyčistili zámku, teda Maxim Georgijevič ju vyčistil a Arťom stál vedľa, špáral sa v nose a sledoval svoj odraz vo veľkom starožitnom zrkadle, na poznámku, že vŕtať sa v nose je škaredé, odpovedal, že súhlasí, ale v tom zrkadle to vyzerá dobre, potom Máša doniesla zvyšok torty zo včera, pili čaj, Maxim Georgijevič pustil gramofón a učil ich skladať ušatých zajačikov z obrúskov, a kým sa mama so synom skláňala nad obrúskami (obaja rovnako nakláňali hlavu na ľavú stranu), on rozmýšľal o tom, že ak sa rozhodne rozísť s tým chlapom, pozve ich bývať k sebe, veď prečo nie, v byte je voľná izba, Arťom mu bude ako vnuk a Máša ako dcéra, ktorú s Aňutkou nikdy nemali, nie je nič horšie než osamelosť, to si bol istý a okrem toho veľmi chcel, aby sa nebáli, čo bude ďalej. Najradšej už vôbec nikdy.

Preklad: Zuzana Bujačková

Fotografia autorky: Dmitry Rozhkov