Okrem manželky Melánie, rodinných príslušníkov a priateľov spomína na zosnulého štvorica žien, ktoré sa kedysi na dlhší či kratší čas stali jeho milenkami a láskami. Vo svojich životoch si navzájom zanechali výraznú a trvalú stopu.

„Simon miloval ženy – oddane a nekonečne, zamilúval sa do nich za pár sekúnd, žiarlil na ne, zbožňoval ich a na konci vzťahu im darúval lacné, ale krásne šperky.“ Možno si poviete, že Simon bol riadny viťúz. Vari si Abgarian myslí, že si obľúbime sukničkára a pôžitkára, ktorý podvádzal manželku na každom kroku? No verte, že áno.

Hoci „Casanova“ vedome ubližuje svojej žene, nemožno si ho neobľúbiť. Melánia počas celého manželstva zúri, rozbíja riady a vyhráža sa, no je si vedomá toho, ako Simona získala a akú ranu si on nesie na duši. Azda preto mu, plná výčitiek, aj tak vždy odpúšťa. Napríklad scéna, v ktorej Melánia s pôžitkom pojedá koláč od sokyne, je krásna a dojímavá.

Postupne sa pred nami odvíjajú životné príbehy Sylvie, Sofie, Elizy a Susanny. Osudy sa rôznia, no všetky sú rovnako zaujímavé, radostné i boľavé ako sám život. Hrdinky sú obeťami biedy, kultúrnej zaostalosti a predsudkov. Trpia, ale pokorne znášajú svoj údel a ich sila spočíva v tom, že nestrácajú vnútorné svetlo.

Rozžiariť ho pomáha Simon. On prebúdza túžbu, chuť žiť, húževnatosť a – použijem klišé – predstavuje lúč svetla na konci tunela. Do jednotlivých príbehov je vpletený aj údel manželky Melánie a nemožno opomenúť takmer neviditeľnú hrdinku, škuľavú Vardanuš, prezývanú aj bláznivá, ktorá sa vždy zázračne objaví, keď najviac treba. Vardanuš je stelesnením nehy a múdrosti, hoci je považovaná za dedinského blázna.

Cez jednotlivé príbehy ženských hrdiniek sa dozvedáme o ťažkých povojnových časoch v Arménsku. Autorka otvára okno do minulosti, do socialistických aj postsocialistických čias. Avšak nepolitikárči, len naznačuje, čo a ako sa dialo. No aj to málo stačí, aby sme si urobili obraz.

Zaujímavo vykresľuje bežný život Arménov, ich radosti i starosti. Dej je situovaný do malej dedinky, kde sa všetci poznajú, sused susedovi vidí do hrnca a dedinské klebety sa šíria rýchlosťou blesku. Kniha je plná krásnych a živých opisov. Rovnako ako v románe Z neba spadli tri jablká sa stávame súčasťou rodín, sme pozvaní do kuchyne, k bežným domácim prácam, načúvame poverám, skúmame výklad snov a vydávame sa so silnými ženskými postavami na ich životnú púť.

Abgarian rúca mýtus o príťažlivosti k jednému typu, každá zo Simonových žien je iná. Jedna strávila dlhý čas v psychiatrickej liečebni a nadlho prišla o dieťa, iná sa vydala za fešáka, hoci vedela, že má milenku, a strpela aj jeho výčitky, že smrdí maštaľou (Simon však cítil med), ďalšia z bohatej rodiny nevedela, čo od dobroty a potom od žiaľu, pretože sa jej nedarí vynosiť dieťa, a posledná bola zneuctená a so zlomeným srdcom odvrhnutá.

Keď do života žien vstúpi Simon, znova sa po životných úderoch postavia na nohy. „Eliza sa od neho mnohému naučila. Naučila sa byť sama sebou. Ničoho sa nebáť. Odovzdávať sa a milovať. Nehanbiť sa za svoje telo, ale ctiť si ho a prijímať všetky zmeny prichádzajúce s vekom, ktoré každá žena ťažko znáša.“

Mužský hrdina najviac rezonuje v Susanninom príbehu, jej príbeh je aj Simonov. Dovtedy sme ho poznali iba v náznakoch, no konečne sa formuje jeho osobnosť a všetko zrazu dáva zmysel. Každý z príbehov je silný a dojímavý, no Susannin rezonuje o trošku silnejšie než ostatné.

More! Celým románom sa tiahne motív mora. Simon nikdy nebol pri mori, postavy občas cítia vo vzduchu závan mora, hoci v horskej krajine o ňom nechyrovať. A more prichádza, hojdá, kolíše, utešuje. „V pamäti mu jasne zaznel matkin hlas, ktorý hovoril, že more sa človeku otvára dvakrát za život: keď prichádza na tento svet a keď ho opúšťa.“

Svet, ktorý Narine Abgarian vytvorila, je fascinujúci. Našinec len sotva pozná zvyky a tradície Arménov. Autorka nás pozýva na hostinu, kde sa podávajú tradičné jedlá, popri hodovaní opisuje domy a ulice, oboznamuje čitateľov s históriou a so zvykmi a nezabúda ani na povery. Necháva nás spriateliť sa s obyvateľmi mestečka, ponúka nám vreckovku, keď s nimi žialime, ale dáva priestor aj humoru.

Hoci sa v úvode ocitáme pri rakve, nie je vôbec patetická, ba dokonca žartuje. Simonovi po smrti zmodrali uši a prítomní sa zamýšľajú nad tým, ako mu ich zamaskovať. Vtipné vsuvky votkala do celej knihy.

Nechajte sa zviesť „starodávnym“ rozprávaním, ktoré vás očarí príbehmi žien schopných niesť na pleciach storočie prešpikované hladomorom, epidémiami, vojnou, genocídou a sovietskou mocou. Simonove ženy dokážu tancovať obklopené nešťastím a nepriazňou osudu, vedia, že život je zmena a staré nahrádza nové. Sú to moderné ženy vychované na starých tradíciách a poverách, plné protirečení. Román je skrz-naskrz nasiaknutý životom.

(Ilustračné foto: koláž obálky a ilustrácie z knihy, ktorých autorom je František Hübel)

Narine Abgarian: Simon

Preklad: Katarína Strelková

Artforum, 2022

Zobraziť diskusiu (0)