Hneď na začiatku je treba zdôrazniť, že na čítanie románu Náš všední život je potrebné vyhradiť si čas. Kniha ponúka naozaj originálny literárny zážitok a bude asi patriť medzi významné literárne udalosti roka, Riikka Pelo získala za toto dielo v roku 2013 cenu Finlandia a medzinárodné uznanie. Nejde o žiaden lineárny príbeh - dej sa odohráva v rôznych časových obdobiach, zmeny rozprávačov, brilantná technika písania pripomínajúca prúd vedomia, vkladanie poézie, listových spomienok medzi kapitoly, lyrizovaný text s komplikovanou vetnou skladbou a veľký rozsah vyžadujú pozornosť čitateľa a sústredené čítanie.

„Samozřejmě, Angličané a Rusové se odmlčují jinak, řekla Alja moudře, proto musí být taky pomlky na jiných místech, a zpaměti pokračovala v přednesu Puškinovy básně a přitom patičkou počítala stopy: Jak dej vám bůh, by jiný rád vás měl. Zneklidnila ji změna metra, skoro by se polekala jako by sama udělala chybu ve stopách básně. Marina dceru uklidnila: Puškin porušuje metrum a střídá rytmus úmyslně: aby poukázal na intenzitu a sílu citu, na celou jeho živelnost. Na lásku není jen jeden vzorec.“

Marina Cvetajevová prežila komplikovaný život v zložitých časoch. Ovládala viacero jazykov, čo jej uľahčovalo komunikáciu po emigrácii do Nemecku, vtedajšieho Československa a Francúzska, nekonformné názory ju však stavali do zložitej pozície vydedenca. Navyše nemala peniaze, pretože jej manžel stále študoval, neskôr bol prenasledovaný a Cvetajevová ostala sama s deťmi. Téma chudoby, jej rôznych prejavov sa vinie celým románom: nedostatok jedla, nekvalitné oblečenie, zlé bývanie, to všetko privádzalo Marinu do zúfalstva. Po obvinení manžela zo špionáže sa Marina v roku 1937 vrátila do Sovietskeho zväzu, kde si trápenie našlo nové spôsoby prejavu.

„Nepotřebuji lásku, jen lidskost.“

Väzenia vytvára nielen totalitný režim. Rovnako dokážu spútať aj spoločenské konvencie, pričom každé prostredie, v akom sa Marina pohybovala, malo vlastné mechanizmy neformálnej aj formálnej kontroly. Občania Sovietskeho zväzu sami seba považovali za nových ľudí na čele so Stalinom „sluníčkem naším jasným“, ako ho volá jedna z obdivovateliek. V románe nachádzame popri vnímaní totalitného zriadenia aj mapu intelektuálneho podhubia Moskvy vrátane presadzovaného socialistického realizmu. Popritom všetkom žila Marina v neustálom prúde literatúry a to nie hocijakom, ale uprostred konfliktu medzi rôznorodými prúdmi modernity a tradíciou: napr. v jednej scéne je to obraz rútiacich sa kníh klasikov ruskej literatúry, viackrát tiež zaznie nostalgický tón o svete minulosti bez šance na návrat.

Život slávnej ruskej poetky tak ako ho predkladá Riikka Pelo zahŕňal komplikované vzťahy k mužom a vlastným deťom, ku ktorým cítila hlbokú lásku. Okolnosti boli ale k Cvetajevovej mimoriadne kruté, ako napokon ku mnohým obetiam Stalinovho teroru. Preto prišla k záveru, že niekedy neexistuje iná možnosť ako smrť. Zúfalosť života nezničila jej hľadanie zmyslu poézie: forma vs. obsah nie je súboj alebo konflikt, skôr vytváranie harmónie, vzájomného dopĺňania sa ako v prípade hlbokého priateľstva, dlhoročnej lásky. Aj preto je potrebné čítať Náš všední život pomaly, aby neunikli práve tie dôležité veci, ktoré dávajú hlbší význam životu aj literatúre.

Riikka Pelo: Náš všední život
Preklad: Kateřina Výtisková
Kniha Zlín 2017
512 strán

Zobraziť diskusiu (0)