Marta Slizová
7.5.2024
Naše těla, jejich bojiště. Příběhy žen z války
Vojna je brutalita, beznádej, smršť. Pulzuje ňou bolesť, nepochopenie, krutosť, smrť a temno. Schopnosť vyrovnať sa s jej následkami je takmer nemožná. Telo si pamätá, ale duša viac. Ako ľudia sme krehkí, cítime veľa a zároveň tak málo. Mrazí ma, ako veľmi sa vieme zraniť, zmrzačiť, žiť z krvi a bolesti druhých. Drancovať a unášať. Najmä ženy, ktoré sú často prehliadené, akoby počas obdobia konfliktu neexistovali. A pritom neuveriteľne trpia, osamotené a stigmatizované. Nahé a znásilnené.
Vojna má svoju ženskú tvár
Zväčša sa príbehy vojny točia okolo mužov. O tom, čo prežívajú, aké hrdinské boli ich činy. Niekde nad ich hlavami sa vznáša aura vyvolenosti, lebo mali šťastie a prežili.
Ženy preživšie vojnové konflikty sa väčšinou zhodnú na opaku: necítia sa vyvolené za to, že prežili. A vonkoncom nie šťastné. Cítia obrovskú bolesť, ktorá paralyzuje ich schopnosť ďalej plnohodnotne žiť. Mnohé žili dlhé mesiace až roky v otrockých podmienkach, väznené a znásilňované desiatkami mužov niekoľkokrát za deň. Mnohé z nich nenašli pokoj ani po vojne: odvrhla ich komunita, odvrhla ich vlastná rodina. Zostali ponížené a zmrzačené. Fyzicky aj psychicky.
Ten pocit ťažoby sa nedá zniesť: nedá sa s ním žiť
Naše těla, jejich bojiště je knihou ťažkých až neznesiteľných príbehov. Ich rozprávačkami sú ženy z rôznych kútov sveta. Ženy, ktorých poznačilo mimoriadne kruté zaobchádzanie počas vojnových konfliktov. Ženy, ktoré prišli o všetko a všetkých. Najmä o seba, o svoju istotu a pocit bezpečia. Ženy, ktoré muži brutálne a opakovane znásilňovali.
Zabudnuté a schúlené vo svojej bolesti, traume, ťaživých spomienkach, chudobe a túžbe po spravodlivosti. Bojujú, aj keď nikto nevie, kde berú tú silu rozprávať. Napriek tomu hľadajú svojich poslucháčov, lebo veria, že len tak sa možno oslobodiť a ukázať svetu páchateľov, ktorí im zničili život.
Ich front je nekonečný a zväčša sa nedočkajú žiadneho uznania či odškodnenia. Aj preto zaspávajú s pocitom, že sú svetu ľahostajné, akoby na nich nikomu nezáležalo. Trpia, aj keď vojna sa už dávno skončila.
Znásilnenie je rovnaký teror ako vražda: telo sa však rozkladá postupne a rokmi
Mimoriadne silnou stránkou knihy sú reflexie o znásilnení počas vojny: je toto slovo dostatočne silné na to, čo zachytáva? Je možné považovať znásilnenie za zbraň? Prečo je ešte aj dnes často prehliadané a stigmatizovaná je obeť a nie násilník? Niektoré otázky nemajú svoje odpovede. Rovnako ako ženy, ktorým nie sme ochotní ako spoločnosť dopriať spravodlivosť a rehabilitáciu, ktorú si zaslúžia. A tiež prísľub, že už nikto nebude trpieť tak ako ony.
Christina Lamb: naše těla, jejich bojiště. Příběhy žen z války
Host, 2024
