Natašin tanec
Treba nám teraz čítať o Rusku? Zaraz odpovedám, že rozhodne áno. V zásade čo najviac do hĺbky, aby sme mali stále jasne na zreteli, čo je tento navždy prekliaty kusisko sveta zač. Relevantných poznatkov o ňom teda nemôže a nesmie byť nikdy dosť. Snažiť sa v historických, politických, duchovných i kultúrnych súvislostiach komplexne porozumieť skutočne dlhodobému spoločenskému vývoju v tomto rozľahlom regióne má byť organickou súčasťou všetkých rozhľadených a demokraticky zmýšľajúcich jednotlivcov či rovno celých komunít.
Vítanú informačnú studnicu môžeme objaviť napríklad v slovenskom vydavateľstve Premedia, ktoré sa tejto bolestivej problematike s pravidelnou aktivitou venuje. (To zrejme občas ide na úkor korektúr či redakčnej práce, lebo tí škriatkovia tu zvyknú otravovať viac, než je prípustné.) Konkrétne nad dejinami ruského kultúrneho života si môžeme dosýta zakrepčiť spolu s titulom príznačne nazvaným Natašin tanec, ktorého autorom je uznávaný britský historik a rusista Orlando Figes, pričom jeho preklad do slovenčiny zaobstaral Igor Otčenáš.
Od Petra k Leonidovi
Od založenia mesta na Neve k rozvinutému socializmu. Takéto široké časové rozmedzie, spolu s ďalšími potrebnými vstupmi predchádzajúcimi skúmanému obdobiu, tu Figes v rámci svojej práce dôkladne spracoval. Hoci sa v prvom rade zaujíma o kultúrne dejiny a ich neraz naozaj búrlivú genézu, vôbec neprehliada ani dôležité faktory v podobe politických záležitostí či mnohých zlomových historických udalostí, keďže tieto taktiež jednoznačne patria k významným inšpiračným zdrojom daného kultúrno-umeleckého vrenia. Tak je to od čias najukrutnejších cárov až po (dočasný) „stranícky odmäk“.
Orladno Figes počtom strán ani v najmenšom nešetrí, čo je pri takejto neľahkej tematike viac než potešujúce. Zvlášť, keď na nich nenájdeme žiadne prázdne slová. Čo dostaneme s istotou, je fundovaná, ba dokonca chytľavá exkurzia do rôznorodých sfér a oblastí ruského kultúrneho taviaceho kotla. Je to masívna dokumentárna výprava do živo zachyteného panoptika, kde defilujú pestré kultúrne reálie od prvopočiatočných ľudových motívov, starobylej ikonografickej maľby až smerom k honosnej architektúre a následne „vysokému“ výtvarnému, dramatickému, literárnemu či filmovému umeniu, s pedantnou analýzou skutočne obdivuhodnej diverzity tej-ktorej umeleckej formy.
Tá by však bola bez idey polovičatá, preto Figes rád vstupuje i „za oponu“, aby ozrejmil i najrozličnejšie myšlienkové pramene, z ktorých dielo vyviera. Snaha priblížiť sa západnému mysleniu, ktorej akoby oponovali (ďaleko)východné ideologické prúdy tiahnuce sa až k tatárskej nadvláde či civilizačnému vplyvu rozmanitých sibírskych etník, a nielen tých. V duchovných rovinách je to viac či menej badateľné prepájanie pravoslávnych tradícií s predkresťanskými pohanskými mytológiami či animistickými kultmi, pričom neradno zabúdať ani na úlohu židovstva či dotyky islamu. Veľkoruský spasiteľský nacionalizmus, podľa ľúbosti kolaborujúci so slavianofilstvom alebo mu oponujúci, sa taktiež vedel náramne zahniezdiť v nejednej hlave štedro obdarenej umeleckým talentom. Podobne silným spôsobom sa do pozornosti múz vedeli votrieť i „červení“, pod kladivom a kosákom kolektívne blúzniaci o lepších svetových zajtrajškoch. Samozrejme, objavíme tu ešte podstatne viac. Orlando Figes totiž vyskladal enormne trblietavý kaleidoskop, kde každý precízne opracovaný kultúrny dielik odhaľuje paradoxne celkom iluzórnu podstatu onej bájnej „ruskej duše“.
Zaostrené na osudy
Čo hľadanie tohto vybásneného javu zahŕňa v reálnej, nebojme sa povedať tisícročnej historickej praxi, je tu v sýtych farbách zachytené tiež. Špeciálne v ruskom prípade totiž bývajú dejiny kultúry pevne prikované k tamojšej brutálnej imperialistickej politike. Figes teda v rámci možností knihy mieri svetlami reflektorov nielen na umelecké zdroje a klenoty z nich prýštiace, ale i na samotných tvorcov a kultúrnych dejateľov. Prakticky permanentne sa tu promenáduje ohromná plejáda uznávaných mien, ktoré na svetovom kultúrnom dedičstve bezpochyby zanechali nezmazateľnú stopu.
Autor k nim pristupuje tak blízko, ako sa len dá. Predstavuje ich ako síce neraz celkom nepochybne geniálne nadané osobnosti, ale zvláda to bez zbytočného pátosu, hysterickej glorifikácie či nebodaj akéhosi hlúpeho pochlebovania sa týmto velikánom. Vidí v nich v prvom rade ľudí s najrôznejšími cnosťami aj neresťami. Do už beztak úctyhodne hrubizného textu sa tým dostáva ďalší pútavý rozmer, kde takýmto spôsobom zarezonuje a možno nás aj poznateľne rozruší nejeden skutočne mimoriadne pohnutý životný príbeh. Iste, mnohých môžeme na základe tu zhromaždeného materiálu pádne kritizovať, súdiť alebo prísne odsudzovať, ale rovnako často bude ťažké ubrániť sa i celkom úprimnému dojatiu.
Orlando Figes teda napísal informačne bohatú faktografickú rozpravu, ktorej nechýbajú ani riadne emocionálne záchvevy. Obzvlášť priaznivci monštruózneho filmového experimentu s názvom Ruská archa od Alexandra Sokurova v ňom isto nájdu verný objekt hoden oddaného zbožňovania.
Orlando Figes: Natašin tanec
Premedia, 2020
Preklad: Igor Otčenáš
584 strán