V perfektnej slovenskej úprave si ho možno užiť zásluhou vydavateľstva Absynt, ktoré ho v bezchybnom preklade Milana Kopeckého vydalo v nov(š)ej famóznej edícii 100%.

I keď ono slovíčko „užiť“ tentoraz treba brať s pomerne veľkou rezervou. V tomto prípade totiž nejde o žiadne limonádkové čítanie na letný večer.

Hišám Matar sústredil v podstate celé rozprávanie okolo jedného najdôležitejšieho bodu. V hlavnej úlohe vystupuje predovšetkým autorov otec. Džaballáh Matar patril k významným predstaviteľom líbyjskej inteligencie. Okrem iného istú dobu pôsobil aj v diplomatických službách. Všeobecne rozhľadený, vzdelaný, civilizovaný Džaballáh Matar, ktorému nebol cudzí ani vrúcny vzťah k umeniu, sa vo vysokej politike vždy snažil presadzovať princípy demokracie, slobody a spravodlivosti. Preto sa z neho stal jeden z najväčších oponentov rýchlo silnejúcej totality ťahajúcej celú krajinu do čoraz výraznejšej medzinárodnej izolácie. Hišám Matar sám s hrdosťou a úctou spomína, že: „... ľuďom na vysokých postoch sa nepáčilo ani to, ako otec chodí. Vyžaroval z neho vzdor.“

Netrvalo teda veľmi dlho, kým bola celá rodina nútená takmer navždy utiecť do exilu. Najzdrvujúcejšia rana však prišla až na samom začiatku deväťdesiatych rokov. Džaballáha Matara v exile uniesli tajné služby. Pravdepodobne bol dopravený rovno do vlasti, kde bez stopy zmizol v temnotách ktorejsi z líbyjských väzníc. (Najskôr priamo v plukovníkovej obľúbenej Abú Salím.) Spoľahlivé informácie o ďalšom otcovom osude nemá zvyšná rodina prakticky doteraz.

Už toto je dosť. Už toto je taká veľká tragédia, že sa autorovi nemožno čudovať, ak by bol patrične rozzúrený na celý svet. Hišám Matar mohol pľuť jed, rozdávať kopance, chrliť oheň a síru na všetky strany a, čo je najsmutnejšie, mal by na to plné právo. Radšej si však zvolil inú cestu. Stíšenú, zmierlivú, ale zároveň naliehavú a nanajvýš osobnú výpoveď o tom, čo sa stalo.

V dôkladne skomponovanom jemnocitnom texte funkčne preklenul niekoľko mimoriadne dôležitých tém. Prvoradá je práve ona osobná rovina. Hišám Matar doluje hlboko v pamäti a skladá mozaiku široko rozvetvených rodinných príbehov, v rámci ktorých vyrozpráva i ten svoj. Rodinný kaleidoskop je dramatickými osudmi zaplnený mierou vrchovatou. Matar ich prelína svojimi spomienkami na detstvo, nútený pobyt v exile, štúdiá v zahraničí alebo spisovateľské začiatky. Neopomenie ani svoj masívny občiansky aktivizmus i (ne)smelý návrat do vlasti po rokoch odlúčenia. Od najbližšieho rodinného zázemia už Matar nemá ďaleko k širším spoločenským súvislostiam, takže patrične zreflektuje i dlhodobejší politický vývoj (nielen) na horúcej domácej pôde.

Čitateľ skutočne zažije pomerne podrobný historický exkurz do naozaj búrlivých líbyjských dejín dvadsiateho i začiatku dvadsiateho prvého storočia. Okupácia Mussoliniho fašistickou armádou, druhá svetová voja, boj za nezávislosť, obdobie monarchie, plukovníkova (v čase uzurpovania moci bol ešte kapitán) revolúcia. Etnické konflikty, represie, útlak, verejné masové popravy, otvorené podporovanie terorizmu, medzinárodná izolácia; niet veľmi čo závidieť. Silná kritika mieri aj do radov západných veľmocí, predovšetkým Veľkej Británie. Labouristi Tonyho Blaira sa totiž v rámci obchodných aktivít veľmi neokolkovali akýmsi legálnym spôsobom takpovediac legitimizovať plukovníkov zločinecký režim. (Však peniaze sú až na prvom mieste, viete ako.)

Všetky negatívne faktory potom vyeskalovali do série protestov známych ako Arabská jar, ktoré priniesli dočasné uvoľnenie a istú nádej na zlepšenie sociálnej situácie v celom regióne. V mnohých oblastiach (Líbyu nevynímajúc), bohužiaľ, čoskoro prerástli do nezmyselnej špirály brutálnych občianskych vojen, čo Hišám Matar vníma hrozne bolestivo. Aspoň zhruba sa i pokúša zanalyzovať príčiny, kvôli ktorým to celé zašlo až takto ďaleko.

Zo všetkého najfascinujúcejší je však spôsob, akým dokáže o všetkých týchto nakopených nešťastiach hovoriť. Matarov kultivovaný, inteligentný až vyslovene krehký hlas akoby odpúšťal, než aby volal po odplate. Každá veta je na správnom mieste, takže z textu doslova sála obdivuhodná vyrovnanosť. Predovšetkým je to vyrovnanosť vychádzajúca z ušľachtilosti Matárovho charakteru. Práve onen zdanlivý pokoj však zároveň v hlbších sférach skrýva neskutočný emocionálny tlak, takže čitateľ sa zrejme len ťažko ubráni návalom spravodlivého rozhorčenia, bezmocného hnevu i silného dojatia.

Návrat Hišáma Matara vám s ľahkosťou ohne hlavu až k podlahe a vzápätí vás zničujúcim direktom rovno do brady vystrelí až kdesi na obežnú dráhu. Nakoniec mu to budete s vďakou kvitovať, pretože toto je preveľmi dôležitá výpoveď o tom, prečo je tak bytostne dôležité chrániť slobodu. Udeliť autorovi Pulitzerovu cenu bol jeden z tých šťastnejších nápadov. Tá naliehavá intenzita berie dych. Tu sa niekoľkonásobne prekračuje rámec „bežného“ umenia, toto je očistná terapia. Obyčajná ľudskosť je viac než totalita.

Hišám Matar: Návrat

Vydal: Absynt 2018 (edícia 100%)

Preklad: Milan Kopecký

248 strán

Zobraziť diskusiu (0)