Láska a terorizmus v zlatých časoch únosov

Americká obloha zažila od začiatku 60. po prvú polovicu 70. rokov skutočne značný počet silných drám. Hlavne pravidelné vnútroštátne letové linky hádam každej leteckej spoločnosti totiž čelili masívnej koncentrácii leteckých únosov. Veľmi rôzni ľudia s naozaj rozličnými pohnútkami začali horlivo prepadávať ohnivé vtáky, ten obrovský triumf technologického pokroku, sťa na bežiacom páse. Najviac týchto zločineckých akcií zaznamenáva obdobie medzi rokmi 1968 – 1973, keď môžeme vyložene hovoriť o učinenej únosovej epidémii.

Dôvodov, kvôli ktorým sa ľudia geometrickým radom začali uchyľovať k takýmto šialeným činom, nájdeme viac než dosť. Rozpad ilúzií o americkom sne pre každého, nahromadené sociálne a existenčné problémy nezvládnuteľných rozmerov, frustrácie z rasovej diskriminácie, na rôzne spôsoby rozleptaná psychika, sympatizovanie s extrémizmom a totalitnými politickými režimami či len obyčajná chorobná túžba strhnúť na seba čo najväčšiu, hoci len chvíľkovú pozornosť. Veľmi výraznú časť únoscov tvorili práve dlhodobo traumatizovaní a z hľadiska účinnej psychiatrickej liečby absolútne ignorovaní veteráni z vtedy ešte stále bežiacej vietnamskej vojny. Napríklad operáciu Sizyfos, kľúčový prípad, ktorý je v knihe najpodrobnejšie analyzovaný, zosnoval demoralizovaný príslušník americkej armády, ktorého Vietnam hlboko a navždy poznačil, no je tu spomenutý aj čin siahajúci až k veľkej vojne...(!!)

Keď ťa doma nechcú ani najhorší z vyvrheľov

Nuž, s jedlom rastie chuť, a preto každý takýto čin okamžite vytváral príležitosť pre ďalších a ďalších šialencov, čo nakoniec nabralo skutočne obludné rozmery. Dokonca to došlo až tak ďaleko, že títo pomätenci začali liezť na nervy aj diktátorským vodcom vo viacerých komunistických štátoch, z ktorých sa totiž pomerne pravidelne stávali cieľové stanice unesených lietadiel, neraz aj s tučným výkupným.

Koerner vie dynamicky opísať dostatok jasne zdokumentovaných situácií, na základe ktorých sa dá o celej veci zostaviť nanajvýš transparentný obraz. Nezaoberá sa iba následkami, ale rovnako pedantne osvetľuje i samotné príčiny. Ľahko z toho môžeme dedukovať, že týmto tragickým výčinom dlho uľahčovali priechodnosť dve dôležité skutočnosti: typicky americky jednoduché zaobstaranie aspoň ako-tak výkonnej zbrane a totálne laxná, v podstate absolútne nulová bezpečnostná kontrola osôb na letiskách. V praxi to znamenalo len to, že kedykoľvek a hocikde mohol do lietadla nastúpiť vyšinutý blázon, počas letu vytiahnuť v príručnej batožine schovanú brokovnicu s krátkou hlavňou a okamžite odkloniť let smerom k istý čas mimoriadne obľúbenej destinácii v podobe Castrovej Kuby. (Na tejto skvelej dovolenke potom zakaždým bývalo najlepšie to, že aj sami únoscovia boli radi, ak si napokon mohli zvyšok dlhého trestu odsedieť v americkej base.)

Vláda, bezpečnostné zložky, no v prvom rade samotné letecké spoločnosti z viacerých (najmä zištných) dôvodov zbytočne stratili fúru času, kým sa pirátstvo na americkej oblohe podarilo dostať pod kontrolu a nadlho celkom neutralizovať. Aj o nich britko referuje táto akčne turbulentná správa. Nad niektorými tu spísanými absurditami radno len nechápavo vyvaľovať oči. Napriek jednoznačne vážnej téme a po každej stránke nezľahčujúcemu vyzneniu sa však niekedy skutočne nedalo aspoň trocha nezasmiať. Svedčí to ale najmä o tom, že ide o brilantne vyskladanú reportáž, ktorej kvality radi ocenia notorickí vzdušní korzári aj zarytí suchozemci. Zaujala i filmových tvorcov a výsledok ich snahy by mal mať premiéru na tohtoročnom festivale Sundance. Potom si na to rád zájdem do kina.

Brendan I. Koerner: Nebe patří nám

Absynt, 2020 (edícia Prokletí reportéři)

Preklad: Tereza Liers

376 strán

Zobraziť diskusiu (0)