Láska a terorizmus v zlatých časoch únosov

Americká obloha zažila od začiatku 60-tych po prvú polovicu 70-tych rokov skutočne značný počet silných drám. Hlavne pravidelné vnútroštátne letové linky hádam každej leteckej spoločnosti totiž čelili masívnej koncentrácii leteckých únosov. Veľmi rôzni ľudia s naozaj rozličnými pohnútkami začali horlivo prepadávať ohnivé vtáky, ten obrovský triumf technologického pokroku, sťa na bežiacom páse. Najviac týchto zločineckých akcií zaznamenáva obdobie medzi rokmi 1968-1973, keď môžeme vyložene hovoriť o učinenej únosovej epidémii.

Dôvodov, kvôli ktorým sa ľudia geometrickým radom začali uchyľovať k takýmto šialeným činom, nájdeme viac než dosť. Rozpad ilúzií o americkom sne pre každého, nahromadené sociálne a existenčné problémy nezvládnuteľných rozmerov, frustrácie z rasovej diskriminácie, na rôzne spôsoby rozleptaná psychika, sympatizovanie s extrémizmom a totalitnými politickými režimami či len obyčajná chorobná túžba strhnúť na seba čo najväčšiu, hoci len chvíľkovú pozornosť. Veľmi výraznú časť únoscov tvorili práve dlhodobo straumatizovaní a z hľadiska účinnej psychiatrickej liečby absolútne odignorovaní veteráni z vtedy ešte stále bežiacej vietnamskej vojny. Napríklad operáciu Sizyfos, kľúčový prípad, ktorý je v knihe najpodrobnejšie analyzovaný, zosnoval demoralizovaný príslušník americkej armády, ktorého Vietnam hlboko a navždy poznačil, no je tu spomenutý aj čin siahajúci až k Veľkej vojne...(!!)

Keď ťa doma nechcú ani najhorší z vyvrheľov

Nuž, s jedlom rastie chuť, a preto každý takýto čin okamžite vytváral príležitosť pre ďalších a ďalších šialencov, čo nakoniec nabralo skutočne obludné rozmery. Dokonca to došlo až tak ďaleko, že títo pomätenci začali liezť na nervy aj diktátorským vodcom vo viacerých komunistických štátoch, z ktorých sa totiž pomerne pravidelne stávali cieľové stanice unesených lietadiel, neraz aj s tučným výkupným.

Koerner vie dynamicky popísať dostatok jasne zdokumentovaných situácií, na základe ktorých sa dá o celej veci zostaviť nanajvýš transparentný obraz. Nezaoberá sa iba následkami, ale rovnako pedantne osvetľuje i samotné príčiny. Ľahko z toho môžeme vydedukovať, že týmto tragickým výčinom dlho uľahčovali priechodnosť dve dôležité skutočnosti: typicky americky jednoduché zaobstaranie aspoň ako-tak výkonnej zbrane a totálne laxná, v podstate absolútne nulová bezpečnostná kontrola osôb na letiskách. V praxi to znamenalo len to, že kedykoľvek a hocikde mohol do lietadla nastúpiť vyšinutý blázon, počas letu vytiahnuť v príručnej batožine schovanú brokovnicu s krátkou hlavňou a okamžite odkloniť let smerom k istý čas mimoriadne obľúbenej destinácii v podobe Castrovej Kuby. (Na tejto skvelej dovolenke potom zakaždým bývalo najlepšie to, že aj sami únoscovia boli radi, ak si napokon mohli zvyšok dlhého trestu odsedieť v americkej base.)

Vláda, bezpečnostné zložky, no v prvom rade samotné letecké spoločnosti z viacerých (najmä zištných) dôvodov zbytočne stratili fúru času, kým sa pirátstvo na americkej oblohe podarilo dostať pod kontrolu a nadlho celkom zneutralizovať. Aj o nich britko referuje táto akčne turbulentná správa. Nad niektorými tu spísanými absurditami radno len nechápavo vyvaľovať oči. Napriek jednoznačne vážnej téme a po každej stránke nezľahčujúcemu vyzneniu sa však niekedy skutočne nedalo aspoň trocha nezasmiať. Svedčí to ale najmä o tom, že ide o brilantne vyskladanú reportáž, ktorej kvality radi ocenia notorickí vzdušní korzári aj zarytí suchozemci. Zaujala i filmových tvorcov a výsledok ich snahy by mal mať premiéru na tohtoročnom festivale Sundance. Potom si na to rád zájdem do kina.

Brendan I. Koerner: Nebe patří nám

Absynt 2020, (edícia Prokletí reportéři)

Preklad: Tereza Liers

376 strán

Zobraziť diskusiu (0)