Mnohí z nás si navždy tiež zapamätali skľučujúci príbeh Čenkovej detí alebo Brunovského desivé ilustrácie. Aj očarenie pôvabnou Disneyho malou morskou pannou, ktorá vtedy pôsobila ako zjavenie z iného sveta - a ktorej moderná verzia zostala nažive.

Aký bol svet našich rozprávok a ako sa to odrazilo na nás, rodičoch súčasných malých čitateľov? Sme konzervatívnejší? V našej spoločnosti tabuizované témy ako smrť či narodenie sa pomaly vracajú v podobe Kostíka, Malej smrti alebo rôznych zombíkov, objavili sa aj knihy o sexe či narodení, knihy o hovienkach, blate. Vieme však s nimi narábať? Kedy a za akých okolností sa s deťmi rozprávať o ťažkých témach a ako nám v tom môžu pomôcť knižky?

Na začiatok trochu histórie. Prvou knižnou zbierkou ľudových rozprávok určenej vyslovene deťom boli Slovenskje povesti z roku 1845 Jána Francisci-Rimavského, okolo roku 1880 vydal Dobšinský Prostonárodné slovenské povesti. Prečo je v pôvodných slovenských prostonárodných povestiach toľko krutosti, je dané tým, že neboli pôvodne určené deťom, i keď sa pred deťmi bezpochyby rozprávali ešte predtým, ako ich Dobšinský upravil a zapísal. “Dobšinského povesti boli výsledkom folkloristického úsilia zozbierať a zachovať ľudové rozprávky a sú zápisom ľudových rozprávaní,” vraví Markéta Andričíková, vysokoškolská literárna vedkyňa, ktorá sa venuje najmä detskej literatúre, jej histórii a recepcii.

V prvej polovici devätnásteho storočia niektorí osvietenskí štúrovskí vzdelanci dokonca ľudové rozprávky odmietali a tvrdili, že na jednej strane nie sú vhodné pre deti kvôli krutým výjavom, na druhej strane nie sú dostatočne poučné, výchovné a odvádzajú deti od reality života. Podľa Markéty Andričíkovej to súviselo “do veľkej miery s predstavami o dieťati ako o nedokonalom dospelom, ktorého treba hlavne vychovávať. A to v duchu kresťanských zásad, k vlastenectvu, k poslušnosti.” Rozprávka mala byť mravoučná, mala deti predovšetkým pripraviť na reálny život, pokárať nevhodné správanie, odmeniť to správne, neboli určené na rozptýlenie alebo zábavu.

Napríklad v texte Zuzany Lojkovej s názvom Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom z roku 1907, sa píše o tom, ako chlapec Mirko zabije suchým chlebom svojho spolužiaka, lebo si zle vysvetlí novozákonné podobenstvo, ktoré mu ako mravný imperatív predkladá vlastná matka. Ojedinele sa objavili aj texty, ktoré deťom poskytli istý druh zábavy, texty, priateľskejšie, poetické alebo vlastnenecké, začiatkom 20. storočia jazyk ľudových textov zjemnila Mária Rázusová-Martáková. Ilustráciu ovplyvnil časopis Slniečko, ktorý ilustrovali mnohí renomovaní výtvarníci a tí potom ilustrovali aj knihy pre deti - Karol Ondreička, Martin Benka, Vincent Hložník, Ľudovít Fulla

Ako sa na knižnej tvorbe prejavila realita dvadsiatych a tridsiatych rokov, ktorá bola sama o sebe krutá - končila prvá svetová vojna, prichádzala hospodárska kríza s ňou spojené vlny vysťahovalectva? Na jednej strane bol názor, že deti si zaslúžia aspoň na chvíľu pri čítaní zabudnúť a preniesť sa do lepšieho, optimistickejšieho sveta, sveta hier a fantázie. Na druhej strane názor, že deťom treba ukázať svet taký, aký je, neprikrášlený. Určite si pamätáte na Čenkovej deti Fraňa Kráľa, príbeh polosirôt, ktoré musia žobrať a slúžiť, ktoré sú bité a citovo deprivované, alebo Ivkova biela mať Jána Bodeneka, či novelu Baránok boží Ľudmily Podjavorinskej. Knihy z dnešného pohľadu vyslovene ťaživé a pre detského čitateľa nepríťažlivé - rovnako čo sa týka textu aj ilustrácií. Knihy, ktoré deťom nijako nepomáhajú vyrovnať sa so smrťou a negatívnymi emóciami, nevysvetľujú ich, nezjemňujú.

Zmena nastala až päťdesiatych rokoch a kľúčovú úlohu zohral Ľubomír Feldek, ktorý priniesol hravosť, poetiku, fantáziu. Deti povýšil v komunikácii s dospelými na partnerov a poukázal na to, že tvorba pre deti je rovnocenná akejkoľvek inej tvorbe. Prišiel s inými témami a úplne upustil od zámeru poučovať deti priamočiaro. Zaangažoval svojich priateľov - vtedy už známych básnikov - Válka, Turčányho, Stacha a výtvarníkov - Brunovského, Cipára, aby tie texty ilustrovali. Šesťdesiate roky priniesli už aj nonsensové texty pre deti a nové pôvodné rozprávky pre deti a o deťoch Kláry Jarunkovej alebo Jaroslavy Blažkovej.

Porevolučné roky sa niesli v znamení disneyoviek, ktoré zobrazujú ideálny svet, jednoznačne pomenúvajú dobro a zlo a dobro nad zlom vždy víťazí. Z detí sa stávajú hrdinovia, ktorí dospelých prevyšujú dôvtipom a zomierajú len tí zlí - dokonca ani Andersenova malá morská panna s disneyovskej adaptácii nezomiera. Škaredých Vodrážkových sedliakov na chvíľu vystriedali princezné a srnky s predimenzovanými očami a tenkými nohami, šmolkovia, dinosaury. Nenahradili ich však úplne a aj vďaka silným ilustrátorským osobnostiam ako bol Albín Brunovský, Dušan Kállay a ich žiakom zostal pomer gýča a kvalitnej nápaditej a detskej ilustrácie vyrovnaný.

Neohlásená návšteva Malej smrti, Kostík, Zombík a spol.

V posledných rokoch sa však začali objavovať preklady a kníh, v ktorých je smrť hlavnou témou a dokonca postavou, no postavou nie jednoznačne zlou alebo obávanou. Belgická ilustrátorka Kitty Crowther smrť zobrazuje ako smutné osamelé stvorenie, ktorému nikto nerozumie - ale sama o knihe Návšteva malej smrti vraví, že je to príbeh o láske a nie o smrti. Elisabeth Helland Larsenová, vedúca nemocničných klaunov v knihe Ja som smrť necháva tmavovlasé dievčatko jazdiť po krajine na ružovom bicykli a upozorňuje: “Nedávam žiadnu odpoveď na to, čo to smrť je, len sa pokúšam namieriť reflektor na tému, ktorá sa nás všetkých týka.“ O knihe Strom, ktorý dáva Shela Silversteina niektorí vravia, že je jednoznačne smutná a depresívna, je o starnutí a smrti, podľa iných je to pôvabná kniha o detstve, nádeji a bezpodmienečnej láske.

Samostatnou kategóriou sú prvoplánovo strašidelné príbehy, v ktorých vystupujú kostry, duchovia, upíri, tie však nereprezentujú smrť ako takú, smrť či kostra je použitá ako akákoľvek iná postava a autor len využíva jej tajomnosť a nevšednosť. Určite v nich nie je didaktický zámer a snaha povzbudiť mladého čitateľa a pre rodiča je dôležité vedieť toto rozlíšiť. Podľa Markéty Andričíkovej je to moderný trend, no nie celkom dobre zvládnutý, dokonca nebezpečný.

Niektoré knihy majú deťom pomôcť vyrovnať sa so svojimi vlastnými - a prirodzenými emóciami - so strachom zo zaspávania, z tmy, z lekára, zubára, bolesti, s nezvládnuteľným hnevom alebo s bolestivými skutočnosťami, o ktorých sa hovorí ťažko - rozvod, šikana, u starších detí iná sexuálna orientácia, sex všeobecne, problémy s kamarátmi, inakosť. V Čechách Cesta domů u nás Plamienok vydávajú k náročnejším témam knihy, ktoré sú obsahovo bezpečnou zónou a ich cieľ je jednoznačný. Pomáhať. Vďaka nim máme publikácie venujúce sa témam strachu, straty blízkeho, smútku.

Vyšlo niekoľko viac či menej podarených knižiek o hovienkach či blate, ktoré podľa detskej psychologičky

Petry Arslan Šinkovej môžu pomôcť deťom pri niektorých špecifických problémoch, no nie je potrebné ich vyťahovať, pokiaľ táto téma naozaj nie je problémom. Pre mnohých rodičov, pedagógov a terapeutov je orientačným bodom konkrétne vydavateľstvo a jeho citlivý prístup k náročnejším témam. Pri výbere kníh sa spoliehajú na vydavateľa. V Čechách je takýmto majákom napríklad vydavateľstvo Baobab a na Slovensku Verbarium.

Ako čítať takéto knihy?

Sila príbehov je veľká. Môžu deťom pomôcť pochopiť veci, na ktoré nefungujú ani príkazy ani tresty, ale môžu vyvolať aj strach alebo úzkosť. A nielen príbehy z kníh, ale aj televízne, filmové alebo aj tie, ktoré deti akoby mimochodom vypočujú v správach či našich rozhovoroch formujú ich osobnosť.

Podľa Petry Arslan Šinkovej platí vo všeobecnosti zásada, že s deťmi treba čítať a prostredníctvom príbehov hovoriť o takých veciach, ktoré ich práve prirodzene zaujímajú. Preto je dôležité vedieť, kde sa deti práve nachádzajú, čím sa v myšlienkach zaoberajú a čo všetko už o tej ktorej téme vedia. Je dobré sledovať, na čo sa dieťa pýta a témy otvárať až keď dieťa samé o ne prejaví záujem, neurýchľovať a nepreskakovať zbytočne ich prirodzený vývoj vývin. Ak totiž prídeme predčasne s témou, na ktorú nie sú pripravené, môžeme v deťoch spôsobiť zmätok. Mentálny a fyzický vek detí nie vždy spolu súvisí a príbehy majú na detskú dušu a formovanie osobnosti väčší vplyv ako si možno uvedomujeme. “Keď rodič počúva a je naladený na svoje dieťa tak ten správny okamih nájde,” dopĺňa Petra Arslan Šinková.

Deti môžeme konfrontovať s realitou až v školskom veku, okolo desiatich rokov. Nie vždy je potrebné hovoriť úplne všetko, o narodení stačí predškolákom povedať, že sa dieťa vyvíja v brušku, ale to, ako sa tam dostane, vysvetľovať netreba, pokiaľ sa nepýta. Predškoláci tiež nedokážu pochopiť, že smrť je konečná, my s nimi môžeme hovoriť o tele a duši, no nie o biologických procesoch. Detská fantázia zvyšok dostatočne doplní a prirodzený obranný mechanizmus nedovolí predstaviť si viac, ako dieťa samé znesie. Príliš aktívni rodičia vývoj vývin neurýchlia, skôr deti zneistia.

A ako sa taký zmätok prejavuje? Dieťa sa v téme doslova utopí, zaoberá sa ňou až chorobne - neustále o nej hovorí, premieta ju do všetkých svojich činností, nesústredí sa na iné témy, má z nej strach.

Často nám však knižky pomáhajú pripraviť deti na ťažké situácie alebo rozhovory: prvá návšteva zubára, smrť blízkeho, rozvod alebo aj obyčajné upratovanie hračiek. Dieťa situáciu zažije cez príbehy nanečisto, konfrontuje sa s témou skrz pocity knižného hrdinu a potom môže byť lepšie pripravené na realitu. Bez toho, aby sme zavádzali alebo klamali, môžeme zjemniť realitu veku primeraným spôsobom.

Čítajme si spolu

Častým argumentom rodičov je, že chcú deti s určitými témami oboznámiť sami ešte predtým, ako to urobia iní spôsobom, na ktorý rodičia nemajú žiaden dosah. Podľa Petry Arslan Šinkovej je kľúčové budovať si s deťmi odmalička dôverný vzťah, aby dieťa vedelo, že sa môže na čokoľvek spýtať a nebude odmietnuté. Ak je komunikácii otvorený rodič, dieťa sa nebude hanbiť za svoje otázky a otvorí sa v tom správnom čase. Lucia Kralovičová, liečebná pedagogička z Centra smútkovej terapie Plamienok n.o., ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti a ich rodiny a pri práci využíva aj knihy, potvrdzuje, že knihy, ktoré vyberáme pre svoje deti by mali mať za cieľ podporu, povzbudenie a nie uvedenie malého čitateľa do zmätku. “Sám dospelý by mal knihe dôverovať a cítiť jej bezpečný priestor.”

A toto je ďalšia kľúčová vec, v ktorej často robíme chybu. Aby sme knihe mohli dôverovať, musíme ju poznať. A to chce čas - čítať knihu nadvakrát, prečítať si ju ešte predtým, ako ju dáme dieťaťu a potom sa s dieťaťom o prečítanom rozprávať. Vyhneme sa tak tomu, že budeme musieť deťom vyvracať alebo poopravovať to, čo počuli - ak máme na veci iný názor. Tým môžeme deti opäť zmiasť, pretože i keď čítame príbeh, ktorý napísal niekto iný, deti počúvajú nás a počuté si stotožňujú s nami, nie s autorom.

Lucia Kralovičová upozorňuje: “Rodič, učiteľ, terapeut, ktorý takúto knihu ponúkne dieťaťu, napríklad o smrti, by mal byť pripravený zostať s dieťaťom dlhšie, poskytnúť mu priestor: možnosť pýtať sa, hovoriť s ním o tom, čo si o tom myslí, čo cíti, pretože dospelý nemôže vedieť, aké pocity v ňom téma vyvoláva.” Rodič, alebo aj učiteľ musí byť pripravený na to, že sa deti pýtať budú a že aj on sám sa bude musieť dotýkať vlastných pocitov a sám si bude musieť odpovedať. Ilustrátorka Kitty Crowther, ktorá o témach ako smrť, osamelosť či smútok píše a kreslí si myslí, že deťom netreba k jej knihám žiaden úvod, treba nechať na ich fantáziu, ako príbeh pochopia. Lucia Kralovičová si naopak myslí, že nie je správne nechať dieťa samé na náročnejšie a tabuizované témy: “Určite by sa im ja dala vopred možnosť, či takúto knihu chcú a pýtať sa - pozri mám takúto knižku, takto vyzerá, chceš si ju prečítať?“ Čím menšie deti sú, tým je lepšie, keď je čítanie takýchto kníh spojené s nejakými aktivitami, v ktorých dieťa môže vyjadriť, čo si myslí, danú tému lepšie spracovať - diskutovať, hrať sa, kresliť.

A na to máme čas práve teraz, cez prázdniny. Nevyhýbajme sa teda ťažkým témam, knižky nám v tom pomôžu - ale narábajme s nimi opatrne, premyslene a s rešpektom. Lucia Kralovičová, ktorá sa dlhé roky stretáva s tými najsmutnejšími príbehmi, radí: “Keď človek ide cez seba a je úprimný, nemôže nič pokaziť. Dokonca aj priznanie vlastných pocitov a limitov nás dospelých, že na niektoré otázky nevieme odpovedať či priznať vlastný smútok a bezradnosť je pre dieťa užitočné, v takejto komunikácii sa ľudsky stretávame. Keď je niekomu z nás z toho úzko a nechce vstupovať do takýchto tém, je to v poriadku. Rešpektovať sám seba.”

Inšpiratívne knihy

Pat Miller Zietlow: Sofia a tekvička

Verbarium 2016, ilustrácie: Anne Wilsdorf, preklad: Jana Vlašičová

Príbeh pre menšie deti od troch rokov o nevšednom priateľstve, ktoré vás zabaví i chytí za srdce. Dá sa priateliť s niekým, kto vyzerá úplne inak? Napríklad ako tekvica? A ako to zoberú ostatní? A čo bude s tekvičkou, keď začne starnúť? Deti sa pomocou knižky zoznámia s prirodzeným životným cyklom aj striedaním ročných období. Okrem toho je to krásna oslava priateľstva a lásky.

Barbora Klárová, Tomáš Končinský: Překlep a Škraloup

Albatros 2017, ilustrácie: Daniel Špaček

Nekonečne vtipná kniha o nutnosti starnutia všetkého na tejto planéte. Príbeh nenápadne pracuje s pominuteľnosťou. Odkrýva jej praktické aspekty. A zároveň vytvára ilúziu sveta, ktorý je za to zodpovedný. Akúsi entropiu s jej obyvateľmi. Azda sa dočkáme jej prekladu, pretože je to ideálna kniha na prácu s väčšou skupinou detí.

Shel Silverstein: Strom, ktorý dáva

Slniečkovo 2013 preklad: Miroslava Gavurová

Nadčasový, ale nejednoznačný príbeh celého života v niekoľkých vetách prekvapí svojou stručnosťou a zároveň hĺbkou. Kniha o dávaní a braní, o hľadaní a nachádzaní šťastia, o našej vzájomnej prievazanosti. Pozor, pre mnohých je to príbeh o egoizme a závislosti, o nevďačnosti a sebectve.

Martina Špinková: Anna a Anička O životě na začátku a na konci

Cesta domů 2017

Pôvabná obrázková knižka o babičke Anne a jej vnučke Aničke. Anička sa narodí do sveta, kde sa ako väčšina z nás stretáva so svojou babičkou. Hrá sa s ňou, učí sa od nej, rozprávajú sa spolu o svojich tajomstvách. Anička rastie a spoznáva svet, babička pomaly odchádza. Anička je s babičkou až do konca a dokáže sa s ňou hrať aj potom. Ako je to možné?

Earl A. Grollman: Slon v pokoji. O smrti a zármutku pro dospívající

Cesta domů 2016 preklad: Lenka Kapsová

Knižka o smútení je aj návodom, čo robiť a kde hľadať pomoc, keď nám niekto zomrie a je napísaná v jazyku tínedžerov. Obraz veľkého slona v malej izbe, o ktorom všetci vedia, ale nikto s ním nič nevie spraviť, ani sa o ňom zhovárať, dobre popisuje problém, s ktorým sa dnešná spoločnosť potýka: umierajú naši blízki, my sa tvárime, že to nevidíme, nevieme sa navzájom utešiť, povedať si pár milých slov, byť spolu. Zostaneme potom s veľkým slonom v izbe sami a nevieme, čo si počať… Obzvlášť ťažké je to pre dospievajúce deti a kniha na tento problém odpovedá. Krátke, výstižné úvahy, rady a otázky môžu byť veľkou pomocou.

Jana H. Hoffstädter: Cesta na svet

Slovart / OKO 2015 ilustrácie: Petra Lukovicsová

Zámerom je spoločné čítanie, aby sa rodičom a deťom ľahšie rozprávalo o veciach, o ktorých možno nie je vždy úplne ľahké rozprávať. Príbehom čitateľov sprevádza malý predškolák, ktorý zisťuje, ako prišiel na svet on, a ako sa čoskoro narodí jeho súrodenec

Elisabeth Helland Larsenová: Ja som život

Knižná dielňa 2016, preklad: Eva Lavríková, ilustrácie: Marine Schneiderová

Ja som Život je voľným pokračovaním poetickej knižky Ja som Smrť. Život je malé červenovlasé dievčatko, ktoré chodí po svete a prebúdza všetko živé. Knižka je poctou životu a zemi, na ktorej žijeme a prevádza nás tým, čo znamená byť nažive so všetkými nuansami. Rozpráva tiež o živote v súhre s prírodou, zvieratami i inými ľuďmi.

Catherine Dolto: Hněv ... a co s ním?

Portál 2013

Hnev je náročná emócia a deťom pomôže, ak ich naučíme rozoznať ho. A pomenovať, čo ho spôsobuje. Už podľa formátu sa kniha hodí škôlkarom a predškolákom. Je určená na spoločné čítanie s rodičmi alebo učiteľmi. Ponúka priestor na diskusiu o hneve, o jeho výhodách a úskaliach.

Silvia Serreli: TEA Aké ťažké je klamstvo?

Noxi 2018, preklad: Jan Menděl

Klamstvá malých detí nás vedia zaskočiť. Niekomu sa to zdá roztomilé a niekto si povzdychne, že to prišlo priskoro. V tejto na prvý pohľad sympatickej knihe dostávame návod, ako s takouto situáciou pracovať v duchu detskej logiky a hravosti.

Martina Špinková: Divný brach strach

Cesta domů 2015

Kniha pre malé deti o strachu, ktorý máme občas všetci a je to v poriadku. O strachu sa nám väčšinou ťažko hovorí a ani deti na tom nie sú inak. Kniha je koncipovaná ako niekoľko etud. Na začiatku ponúka rôzne pohľady na to, ako a kde strach stretávame, potom sa na jeden taký príbeh pozrie zblízka a na konci sa snaží zostať otvorená našim vlastným príbehom.

Liane Schneider: Terka je chorá

Verbarium preklad: Zuzana Dodoková, ilustrácie: Eva Wenzel-Bürger

Deti v predškolskom veku majú rady príbehy z bežného života, kde sa píše o výzvach, s ktorými sa stretávajú, ktoré zažívajú a ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú. Je pre ne jednoduché identifikovať sa so situáciou, ktorá im je blízka – aj ony sa učia bicyklovať či plávať, aj im sa má narodiť súrodenec alebo musia k lekárovi...

Monika Kompaníková, Martina Jánošíková

Text vyšiel v tlačených novinách Čo čítať 2/2018, ktoré vydáva Artforum, zastrešuje Artfórum pre literatúru n.o. a boli podporené z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia

Zobraziť diskusiu (0)