Ale naspäť ku knihe.

Nino Haratischwili je rozprávačka príbehov „par excellence“. Dokázala to vo svojich predchádzajúcich knihách, špeciálne V ôsmom živote (pre Brilku).

Sledujeme dve línie príbehu. Prvá z nich hovorí o štyroch dievčatách žijúcich v jednom bloku na predmestí Tbilisi. Tmelom, niťou, ktorá spája všetky udalosti, mená a rodiny, je práve priateľstvo medzi týmito štyrmi protagonistkami. Haratischwili jemnou vnútornou optikou vykresľuje ich vzťahy, nálady v ešte sovietskom Gruzínsku, postupný divoký prechod do bezbrehého kapitalizmu. Svojím nezameniteľným opisným a rozprávačským jazykom vykresľuje katastrofu rozpadu Sovietskeho zväzu, všadeprítomný hlad, zimu a zúfalstvo. V tomto vákuu vznikajú postsovietske mafiánske klany. Citlivo opisuje vzrastajúcu emancipáciu štyroch protagonistiek, z ktorých sa stávajú mladé krásne ženy, a ich nemožnosť vystúpiť z bludného kolotoča kaukazského mačizmu a stáročných gruzínskych tradícií. Tento smrtiaci koktail, v ktorom je okrem iného primiešaná i silná dávka dejinnej stalinizácie a sovietizácie gruzínskej spoločnosti, hlboko a fatálne zasiahne životy štyroch dievčat a neskôr žien a nenapraviteľne ako jed postupne ničí i priateľstvo samotné, napriek jeho urputnej a čistej sile.

Druhá línia je umelecká retrospektíva. Keto, rozprávačka príbehu, sa v roku 2019 ocitá spolu s ďalšími dvomi priateľkami na fotografickej vernisáži ich zosnulej priateľky Dini, najnadanejšej z nich, fotografky, ktorá svojím objektívom nekompromisne mapovala dejiny ich priateľstva i rozpadajúceho sa Gruzínska. Tento prechod medzi dvomi svetmi je veľmi plynulý a nenásilný a Haratischwili nám ponúka veľkú zručnosť i majstrovstvo, tento most medzi dvomi svetmi pevne drží napriek mnohým odbočkám.

Nedostatok svetla veľmi pripomína neapolskú ságu od Ferrante. V istom zmysle, kvôli spoločne zažitému komunizmu, je nám však „gruzínske točenie sa v kruhu“ oveľa bližšie. Na túto knihu si treba nájsť ozaj dostatok času. V skvelom slovenskom preklade (okrem slova poondiaty) si vyžaduje pozorné čítanie (vyše 600 strán). No i vďaka tejto knihe môže čitateľ pochopiť zúfalstvo postsovietskych republík. A porovnávajúc ich s našou realitou (a tu opäť pripomínam neexistujúcu knižnú paralelu), sivých chmúrnych mrakov a vrások na čele je viac ako pred čítaním Nedostatku svetla. Chýba nám svetlo. Nezhodili sme ešte mentálne múry komunizmu a staviame ďalšie. A tento nedostatok svetla postupne rozožiera všetko krásne v nás, ak tie múry nezbúrame. Zničí aj tie najkrajšie a najsilnejšie priateľstvá.

Nino Haratischwili: Nedostatok svetla

Inaque, 2024

Zobraziť diskusiu (0)