Čoskoro po prvých portugalských obchodníkoch sa v Japonsku, v tom čase ešte otvorenom zahraničným stykom, objavili aj misionári. V roku 1549 sa v Kagošime vylodil jezuita sv. František Xaverský. Podobne ako v iných častiach Ázie, aj v Japonsku sa jezuiti pokúšali pre kresťanstvo získať najprv vládcov, aby pod ich patronátom mohli následne šíriť vieru medzi prostým ľudom. Mnohé kniežatá sa nechali zlákať sľubmi príjazdu bohatých portugalských lodí a s vidinou zisku prijali krst, k čomu viedli aj svojich poddaných. Koncom 16. storočia bolo v Japonsku cez 150 000 kresťanov. Najvyšší vládca Japonska Tojotomi Hidejoši však v roku 1587 náhle zmenil svoju dovtedajšiu politiku a začal kresťanstvo potláčať. Začiatkom 17. storočia vydal niekoľko ediktov odsudzujúcich katolícku vieru, čím v krajine začala éra tzv. sakoku, ktorá znamenala prísne uzavretie sa voči vonkajšiemu svetu na takmer dve storočia.

foto z filmu Mlčanie

Do tejto historickej situácie vstupujú v príbehu dvaja zapálení misionári – jezuiti Francisco Garrpe a Sebastião Rodrigues. Vydávajú sa hľadať svojho niekdajšieho učiteľa, otca Ferreiru (skutočná historická osoba), ktorý sa v Japonsku údajne zriekol viery. Je to naozaj iba nehorázna lož? Rodrigues a Garrpe sú pripravení presvedčiť Ferreiru k obnoveniu viery. A ak to bude nevyhnutné, aj podstúpiť hrdinskú smrť! Lenže na nehostinnom ostrove ich čaká omnoho ťažšia skúška! Vlastné svedomie, absurdné morálne rozpory a do toho všetkého: nekonečné božie mlčanie. Kvôli nim sú mučení a zabíjaní japonskí veriaci.

Padre, pomyslel jste někdy na to, jaké utrpení působíte našim prostým lidem, když Japonsku vnucujete své sobecké sny?

Napriek prenasledovaniu sa na súostoví Gotó dodnes udržali skupinky tajných kresťanov – kakure kirišitan. Vyvinuli sa do špecifickej podoby ľudového náboženstva, ktoré inšpirovalo spisovateľa Šúsaku Endóa k niekoľkým kratším prózam i k jeho najznámejšiemu historickému románu Čimmoku (沈黙) – Mlčanie. Dočkal sa svetového úspechu i ceny Džuničiróa Tanizakiho pomenovanej podľa klasika japonskej literatúry.

Hlavného hrdinu príbehu, ktorým je jeden z mníchov, Rodrigues, prenasledujú výčitky. Aj on padol do zajatia. Ak by bol býval statočnejší, možno by už umieral spolu s dedinčanmi v nádeji na skorú spásu. A bol by tak ušetrený toho, čo ho čaká v zajatí obávaného inkvizítora Inoue Čikuga, ktorý údajne priviedol k apostázi, teda odpadlíctvu, aj otca Ferreiru – človeka s najpevnejšou vierou! Namiesto mučenia je však postavený pred čosi, čo by sme mohli nazvať absolútna morálna dilema. Má povzbudzovať dedinčanov vo viere za akúkoľvek cenu, alebo zachrániť ich úbohé životy? Tie sú totiž iba v jeho rukách: zachrániť ich môže len on, ak zavrhe svojho boha! Akú veľkú obeť je oprávnený položiť na oltár viery?

Táto východisková situácia ponúka množstvo filozofických nuáns a možností pre rozvíjanie dramatického konfliktu. Podľa logiky veriaceho ten, kto zaprie boha, bude zatratený. Ktorý „správny kresťan“ by si však trúfol tvrdiť, že Boh nemôže udeliť milosť, kedykoľvek sa mu zapáči? Aj keď spoliehať sa na to nemožno. A čo ak veriaci pri mučení už svoju vieru sám odvolal? Môžeme azda veriť, že aj tak bude mučeníckou smrťou spasený? Na to nepozná odpoveď ani sama Cirkev! Bude potom Rodrigues zodpovedný nielen za ich smrť, ale aj večné zatratenie?

Božie zámery sú pre nás tak hlboko nepochopiteľné, že sa nám nutne musia javiť dokonale absurdné. Prečo vystavuje niektorých veriacich takej skúške – a iných nie? A ktorí z nich majú väčšiu nádej na spásu? Keby sa bol býval napríklad zbabelý Kičidžiró, judášska postava Mlčania, narodil v dobe priaznivejšej ku kresťanom, mohol byť tým najvernejším z nich! A čo tí, ku ktorým sa slovo božie nikdy nedostalo? Budú snáď po smrti automaticky zatratení? Alebo, naopak, spasení? Je to snáď spravodlivé – jedna možnosť rovnako ako druhá (ak teda tretej naozaj niet, ak nás poučil Aristoteles a jeho logické zákony)?

Nech to otáčame z ktorejkoľvek strany, románová situácia je navrhnutá tak dômyselne, že dilema sa zdá filozoficky neriešiteľná! (S takou dômyselnosťou dokáže fabulovať azda iba sama história a skutočnosť) Mal vari Rodrigues spáchať samovraždu, aby sa vyhol rozhodovaniu a zodpovednosti za životy, ktoré na ňom závisia? Ale samovražda je predsa hriech... (a navyše, nikoho by tým predsa nezachránil, ani len seba). Mohol by snáď povedať: nech rozhodne sila ich vlastnej viery –, a alibisticky si tak umyť ruky? Lenže... oni sa už predsa viery vzdali! – Zachráni ich, iba ak sa jej vzdá aj on!

Azda by sme mu poradili, aby tak urobil, ale pre seba konzekventne žiadal smrť. To je už zaujímavejšie. Ak by sa nechal popraviť ako odpadlík, riskuje zatratenie. Táto možnosť – pripomínajúca camusovskú vzburu – sa nám môže javiť ako morálne hrdinstvo. Avšak z pohľadu Cirkvi sa vlastne rovná... Judášovej samovražde! Zdá sa teda, akoby každý náš čin – akokoľvek by boli šľachetné jeho úmysly – bol z pohľadu kresťanskej morálky dokonale sporný! Nekoná vari Rodgriguez sebecky, keď odmieta zradiť Krista – len aby si on sám mohol vieru zachovať a byť tak (pohodlne...) spasený?! Kde leží hranica medzi absolútnou vierou a absolútnym cynizmom? A aké sú pravé pohnútky jeho srdca? Dokáže ich úprimnosť a autentickosť obhájiť aspoň sám pred sebou a súdom svojho svedomia?

Za své trápení tady na zemi dostanou věčnou radost –“ / „Neklam se,“ odpověděl Ferreira tiše. (...) Záleží ti víc na sobě než na nich. Alespoň na vlastní spáse.

Paradoxným výsledkom Endóvho závratného blúdenia v morálnom labyrinte je poznanie, že ak si chceme zachovať vieru, musíme čestne priznať, že nevieme vôbec nič. Nepoznáme Božie dôvody a zámery. Nevieme, čo je dobré a čo zlé. Nevieme dokonca ani len to, v čo vlastne veríme! V akého Boha? „Ztratil schopnost rozlišit, který skutek je dobrý a který špatný,“ vyznáva sa Rodrigues. Má síce svoje Písmo, ale to odpoveď na jeho existenciálnu dilemu nedáva. Nezriekol by sa azda aj sám Ježiš v tejto situácii viery? pýta sa sám seba.

Podľa filozofa Sörena Kierkegaarda neznamená však náboženská viera nič iné ako práve toto: plávať v nekonečných hlbinách! Je to abrahámovský skok z bežnej „rozumnej“ etiky buď-alebo (obetovať vlastného syna je buď dobré, alebo zlé) k niečomu, čo rozum presahuje. Viera je vždy odsúdená na tápanie v temnotách. Jediným možným riešením je pokorné prijatie tajomstva. Akceptovať mystérium (ako Larry Gopnick vo filme Serious man) – pretože „(č)lověk není schopen pochopit všechna boží tajemství, která nachází v Písmu.“ Tertulianovo Credo, quia absurdum, „verím, lebo je to nezmyselné“. Práve preto, že viera sa prieči rozumu; inak by to predsa nebola žiadna „viera“, ale prostá racionálna kalkulácia! Môžeme sa len s dôverou utiekať k Bohu a dúfať v jeho dobrotu. Bez záruky, že je naozaj dobrý. Alebo že vôbec jestvuje. V skutočnosti sa javí skôr pravý opak, jedného i druhého... Môžeme len veriť. Musíme.

Daniel Kováčik

autor je literárny vedec

Mlčení

Endó Šúsaku

Vyšehrad 2017

preklad: Libuše Boháčková

Zobraziť diskusiu (0)