Krajiny v ruinách hmoty aj ducha sa po druhej svetovej vojne sústreďovali na navrátenie života do zničeného sveta. Vnímali však aj postavenie Nemecka a zaujímali sa, ako prebieha obnova zdevastovaného územia. Aby tento obraz sprostredkovali svojim čitateľom, v roku 1946 vyslali švédske noviny Expressen reportéra a spisovateľa Stiga Dagermana do nemeckých miest a takto vznikla kniha reportáží Nemecká jeseň. O koho sa švédsky reportér zaujímal a aký bol jeho pohľad na povojnové Nemecko? A prečo by sme túto knihu mali čítať?

Aj keď v roku 2005 vyšiel v slovenčine román Popálené dieťa, Stig Dagerman (1923 – 1954) bol doteraz na Slovensku vlastne neznámy autor, hoci počas krátkeho, dramatického života napísal niekoľko románov, poviedok, divadelných hier aj reportáží. Nemecká jeseň z rôznych uhlov pohľadu pátra po odpovediach na otázky o povahe viny nemeckého obyvateľstva a o vyrovnávaní sa s nedávnymi vojnovými udalosťami. Všíma si pritom aj detaily socioekonomickej situácie od hladu cez bývanie až po čierny trh a priekupníctvo. To všetko v prostredí ruín stavieb aj individuálnych príbehov, deštrukcie nepochopiteľných rozmerov.

„Hlad takisto nepomáha pri pátraní po príčinách, ten neustále hladný dokáže objaviť iba tú súvislosť, ktorá je najviac poruke, čo v tomto prípade znamená, že obviní ľudí zodpovedných za zničenie režimu, ktorý ľudí dovtedy zabezpečoval a teraz im poskytuje horšiu starostlivosť, než na akú si človek zvykol. Takéto uvažovanie, prirodzene, nie je veľmi morálne, hlad však s morálkou nemá nič spoločné.“

Už od prvých strán doľahne na čitateľov neuveriteľná bieda, v akej žili ľudia ešte aj pár rokov po vojne. V zime hladovali v pivniciach či rozpadnutých budovách, bezprostrednou sa stala len otázka prežitia. V takejto situácii nebolo pre nich mysliteľné vyrovnávať sa s vlastnou zodpovednosťou za vzniknutý stav a ani otázky viny nemali miesto v živote obyvateľstva. Autor si dokonca všíma, že cestou vo vlaku sa nikto z Nemcov nepozerá von oknom, aby nemusel znovu a znovu vidieť rozpad a zmar. Dagerman píše aj o nedostatku realizmu u novinárov, ktorí nedokázali zohľadniť životnú situáciu a zaoberali sa len ideológiou:

„Nedostatok realizmu u novinára spočíva v tom, že vníma Nemcov ako pevne zvarený blok, z ktorého sa šíri nacistický chlad, a nie ako rozmanitú skupinu hladujúcich a mrznúcich jednotlivcov.“

Dagerman sa po niekoľkých mesiacoch vracia naspäť do Švédska a v záverečnej časti knihy sa dočítame o prijatí reportáží v dobovej tlači. Rovnako ako čitatelia v rokoch 1946 – 1947 aj my si pri čítaní Nemeckej jesene všimneme špecifický literárny štýl: jazyk balansujúci na hranici poézie a faktografie, hrôzy opísané niekedy s účasťou, inokedy s odstupom, no zanechávajúce nezmazateľnú stopu vo vedomí, detaily prechádzajúce v celistvý obraz, spochybnenie stereotypov prítomných v uvažovaní iných novinárov, neustály návrat k otázkam o povahe viny a rôzne spôsoby vyhýbania sa jej priznaniu. Nemecká jeseň nie je kniha na upokojenie myslenia, pretože ani časy, ktoré zobrazuje, také neboli.

Ukážku z knihy si môžete prečítať na medziknihami.sk.

Stig Dagerman: Nemecká jeseň

Preklad: Miroslav Zumrík

N Press, 2020

174 strán

Zobraziť diskusiu (0)