Neodsudzujte rýchle občerstvenia
Keď majú v spoločnosti moc bohatí a vzdelaní, chudobe často nerozumejú. Spôsoby, akými ju chcú riešiť, preto môžu byť kontraproduktívne. Tim 'S Jongers v mladosti biedu zažil. Po absolvovaní univerzity sa pustil do výskumu chudoby a dnes navrhuje politické opatrenia, ako proti nej bojovať. Pri svojom bádaní zistil, že väčšina ľudí má o chudobe úplne mylné predstavy. Preto sa rozhodol napísať túto knihu: akýsi rýchlokurz biedy pre ľudí s peniazmi. Ak totiž chudobu nepochopíme, nemôžeme nad ňou zvíťaziť.
Udivuje ma, že ľudí žijúcich v chudobe stále kádrujeme podľa ich správania a rozhodnutí. Každý, kto nemá klapky na očiach, totiž vidí, že aj bohatí robia podobné „hlúposti“.
Všetci to poznáme: po náročnom, smutnom či hektickom dni sa doma skrátka zvalíme na gauč. Do telocvične sa nám príliš nechce – doženieme to neskôr. A ak aj nesiahneme po čipsoch alebo čokoláde, objednáme si donášku jedla. Nie je to najzdravšia možnosť, ale pochopiteľná.
Náš mozog je vybavený prirodzeným imunitným systémom, ktorý nás chráni pred podobne nerozumnými rozhodnutiami. Akonáhle sa však ocitneme pod tlakom, tento systém sa vypne. Hormóny vyplavujúce sa pri strese v nás vyvolávajú túžbu po pohodlí a potešení.
Čo však v prípade, ak rovnaká situácia nastane aj zajtra, pozajtra a v mnohých ďalších dňoch? Čo ak naše telá vyplavujú stresové hormóny na dennej báze? Pravdepodobnosť, že sa nezdravé správanie stane našou rutinou, je omnoho vyššia, ako by sa nám páčilo.
Ba čo viac: ak čerstvá biobrokolica stojí približne päť eur za kilogram a škatuľka frikadeliek pod tri eurá, rozhodnutie medzi týmito alternatívami je jasné, pokiaľ má človek hlboko do vrecka a hlavu plnú starostí. Frikadelky sú dokonca racionálnejšou voľbou: ich príprava je jednoduchšia a rýchlejšia, sú lacné, raz-dva zasýtia a deti ich určite neodmietnu.
Nechceli sme práve toto? Aby chudobní robili racionálne rozhodnutia?
Keď už je reč o frikadelkách: v chudobných štvrtiach býva nadbytok rýchlych občerstvení a iných predajní lacného a nezdravého jedla. Preto sa nezriedka stretávame s výzvami ich obmedziť.
Nepochybujem o tom, že regulácia takýchto prevádzok by bola nápomocným riešením, ktoré spoločnosť potrebuje. Lenže nie systémovým. Už samotný nadbytok ponuky nezdravého jedla je symptómom chudoby. Čím sociálne slabšia tá-ktorá štvrť, o to viac rýchlych občerstvení, stánkov s pizzou a ďalšími kalorickými bombami.
Poznám to zo štvrtí môjho detstva a inak to nie je ani v časti Haagu, kde bývam teraz. Hoci by som sa rád stravoval zdravšie, ťažko vo svojom okolí nájdem obchody s biopotravinami alebo reštaurácie s plnohodnotným menu. Zato tu na každom rohu číha kebab za sedem eur.
Počujem vás, ako namietate: každý si predsa môže nakúpiť v supermarkete. To je pravda. A pokiaľ sa sústredíte na zľavnený tovar, je to aj finančne úsporné, však? Podľa výskumu, ktorý zrealizoval profesor Jaap Seidell špecializujúci sa na výživu, je spomedzi akciových výrobkov až deväťdesiat percent nezdravých. Pre ľudí s nízkymi príjmami predstavuje rozdiel dvadsiatich centov rozdiel medzi čerstvým (zdravým) a priemyselne spracovaným (nezdravým) jedlom.
Neprehliadnime skutočnosť, že v mnohých štvrtiach sú dnes rýchle občerstvenia zároveň komunitným priestorom. Môžete tam tráviť toľko času, koľko sa vám zachce, pretože vás nemá kto vyhodiť. Je tam bezplatné pripojenie na internet, teplo a dosýta sa najete. V pobočkách McDonald’s mimo centra navyše využijete aj bezplatné toalety.
Alebo, slovami Gerta van Dijka, etika z lekárskej asociácie: „Rýchle občerstvenia dnes nahrádzajú nefunkčné komunitné centrá a prázdne kostoly.“
