koľko vody
nami musí pretiecť
aby sme sa vzdali života
v hlbinách

rozhodnúť sa (Lenka Šafranová, zb. Čas obojživelníkov, 2023)

„[K]oľko vody / nami musí pretiecť“ – pýta sa subjektná osoba v úvodnej básni zbierky Lenky Šafranovej Čas obojživelníkov. Teda: koľko času musí uplynúť, aby sme vyšli (aj) na súš? Titulný motív obojživelníka tu nadobúda pozitívne ambivalentnú podobu: živočích, ktorý dokáže prežiť na súši, no aj pod vodnou hladinou. Takýto proces vyjadruje nie evolučný krok späť, ale práve naopak – je pohybom vpred.

Všetko je v hlbine
Názov textu je pritom zároveň výzvou na akciu i zdôraznením nevyhnutnosti konať. Samotné rozhodovanie sa je uvedomelý proces – máme ho takpovediac vo svojich končatinách. To, čoho sa rozhodnutie priamo dotýka, sa dozvieme v druhej polovici citovaného úryvku, kde Šafranová zaujímavo pracuje s presahom. Tenzívny verš „aby sme sa vzdali života“ má pôvodne negatívnu konotáciu, ktorá sa po pripojení segmentu „v hlbinách“ mení na pozitívnu.

Hlbina tu figuruje ako niečo nepoznané (a azda nespoznateľné) a potenciálne ohrozujúce. Na strane druhej však reprezentuje archetypálny protopriestor, teda bod stojaci na počiatku našej existencie. V Čase obojživelníkov sa pritom hlbina ako metafyzický priestor vzťahuje na dva výrazné archetypy: na oceán (ten v biblickom naratíve o stvorení sveta predchádza súši) a na jaskyňu (ktorá môže evokovať Platóna či v domácom poetickom kontexte Ivana Laučíka).

Ako tečie voda
Bez ohľadu na to, či vychádzame z hlbín jaskyne alebo oceánu, ostávame v kontakte s vodou v jej prirodzenej, tekutej podobe. Sémanticky nasýtená predstava tohto pohybu má však nielen priestorový rozmer, ale sprítomňuje aj uplývanie času. To prináša istú melancholickosť, ktorá v zbierke rytmicky raz silnie a inokedy zasa slabne, prekonávaná životným optimizmom – ako striedanie prílivu a odlivu.

Vďaka vode je stopovo prítomný aj iný dôležitý princíp, tento nie archetypálne starobylý, ale výrazne moderný: tekutosť súčasného sveta, ale i nás v ňom (v intenciách filozofie Zygmunta Baumana). Výzva rozhodnúť sa je teda imperatívom adaptácie práve na túto proteovskú tekutosť, je výzvou na zobojživelnenie sa. Nakoniec je totiž celkom možné, že v tomto svete, ktorý sme si vytvorili, inak než v amfibiálne ambivalentnej podobe ani neprežijeme.

Lenka Šafranová: Čas obojživelníkov

FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2023

(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia)

Zobraziť diskusiu (0)