Richard zmeravel. Priamo k nim si to šinul strážnik so zažatou baterkou v ruke. Bleskovo sa pozrel, kam by sa mohli skryť. Neskoro. Spoza obrovských sôch gréckych bohov sa vynoril druhý. (...) Prvý zasvietil baterkou Richardovi do očí, hneď ňou však prešiel ďalej do tieňa. "Hovorím ti," vyhlásil s vervou ozajstného proroka, "už zase je to hotová Maska červenej smrti. Dekadentná elita sa zabáva, zatiaľ čo sa všade okolo nej rúca svet." Spoločne odišli zo siene. (...) "Ak patríš do Dolného Londýna," vysvetlila Dvierka Richardovi konverzačným tónom, kým spoločne kráčali do Ďalšej miestnosti, "za normálnych okolností si ťa ani nevšimnú, kým ich priamo neoslovíš. Aj potom na teba v podstate ihneď zabudnú.

Hlavným dejiskom neuveriteľného dobrodružstva Richarda Mayhewa sú teda útroby mesta - kanalizačný systém, podzemné tunely, zabudnuté miesta, či londýnske metro. Gaiman je autor, ktorý sa rád hrá zo slovíčkami a častokrát mená zohrávajú veľkú rolu pre osud, či charakter postáv a miest. Spoznávame lady Dvierku, ktorá pochádza zo slávneho rodu - jej rodičia lord Portikus a lady Porta majú schopnosť otvárať zatvorené veci, najmä dvere. Mená ozaj nie sú náhodné - preto z Knightbridge sa stane Nightbridge a na zastávke Angel: Islington sa ukrýva živý anjel.

Gaiman taktiež rád vo svojej tvorbe ukrýva referencie a motívy z iných kníh - v Nikdekoľvek nájdeme napríklad odkazy na Shakespeara. Zbedačený žobrák v metre volá Lear a dvaja zabijáci parafrázujú Shakespearovho Kupca Benátskeho.

"Pán Croup zhasol svetlo. "Ach, pán Vandemar," vychutnával zvuk vlastných slov, "vari nekrvácame, keď nás porežú?" Pán Vandemar sa nad tým na chvíľu zamyslel. Potom do temnoty povedal úplne presnú odpoveď: "Nie."

Sám autor tvrdí, že najväčším vplyvom na jeho tvorbu a odvekou vášňou je mytológia (ako napr. v Amerických bohoch, Anansiho chlapcoch). Tu objavujeme variácie minotaura.

"V stokách New Yorku som bojovala s veľkým slepým kráľom bielych aligátorov. Meral pol druha siahy, vykŕmil sa z odpadkov a bol nebojácny, lebo vyhral množstvo zápasov. Oči mu žiarili do tmy ako dve obrovské perly. (...)

Pod Kalkatou žil čierny tiger. Bol to ľudožrút a úctyhodný súper. Dostala som ho holými rukami.(...)Zabijem aj londýnskeho Zvera. Hovorí sa, že mu z kože ježia zvyšky zbraní tých, čo sa o to pokúsili predo mnou. Kly má ako dve britvy a kopytá ako hromy. "

V Dolnom Londýne som bola po prvý krát, keď som mala 15 rokov. Nikdekoľvek je kniha, po ktorej prečítaní ešte niekoľko dní budete cítiť v sebe zvláštne prázdno. Ako keď vám ktosi zoberie niečo, čo ste síce nikdy nevedeli, že existuje, ale zrazu sa bez toho viete len ťažko zaobísť. Cítila som sa nahnevaná a oklamaná, že to nie je pravda a že tam nemôžem ísť. Je mi smutno za momentom, v ktorom ešte neviem, čo ma tam dole čaká a po prvý krát sa prepadnem štrbinami, ako Richard Mayhew.

Prázdnotu po Nikdekoľvek môžete so sebou nosiť kamkoľvek, na jej mieste vyrastie čosi ešte lepšie. V ktoromkoľvek meste toho kopu nevidíme a mali by sme. Pre mňa osobne veľmi dôležitá kniha.

Zobraziť diskusiu (0)