Živé tváre Gruzínska

Príbeh sleduje život 4 priateliek, ktoré sa po rokoch stretávajú v Bruseli na výstave fotografií jednej z nich. Fotografie, ktoré milujú a nenávidia, zachytávajú ich mladosť a minulosť rodného Gruzínska. Každý zo záberov funguje ako časový most do spomienok sprostredkovaných rozprávačkou Keto. Fotky dojímajú, pripomínajú lásky, ambície, otvárajú staré rany a približujú osud krajiny po rozpade železnej opony. Politické dianie v postsovietskom priestore ľudí rozdeľovalo. Narastajúce nepokoje, kriminalita, hlad a nadchádzajúce vojny v Abcházsku a Osetsku, v záujme Ruska, zásadne menili životy.

A tak sa na pozadí osobných príbehov zhmotňuje smutné zrkadlo doby, ktorá zabíja láskavosť a srdce krajiny láme na malé kúsky.

„Časoteleportom“ až pod kožu

Úžasné navodenie atmosféry (drsnej, ale aj jemnej) a dôverné priblíženie postáv spôsobovali, že mňa samého to katapultovalo časopriestorom medzi postavy. Ocital som sa s nimi v tbiliských uličkách a pavlačiach domov, kde nikto pred nikým nič neukryje. Stával som sa súčasťou ich životov a sledoval ich zblízka, podobne ako som to prežíval pri autorkinom predošlom rozsiahlom viacgeneračnom románe Osmý život (pro Brilku).

Spoločenská beletria s presahom

Haratischwili nenútene a dôkladne rozložila tempo deja s plynulým vyústením. Rovnomerné a časté prelínanie súčasného a minulého ma vždy udržiavalo v pozornosti a zvedavosti. Kniha sa mi čítala veľmi dobre aj vďaka prekladu Paulíny Čuhovej, z ktorého bolo nadmieru cítiť prirodzenosť. A aby som tieto superlatívy nejako ukončil, táto výborná beletria určite poputuje do mojich knižných topiek tohto roka.

„Každý človek by mal mať právo na svetlo!“

Nino Haratischwili: Nedostatok svetla

Preklad: Paulína Šedíková Čuhová

Inaque, 2023

Zobraziť diskusiu (0)