Nočné zápisky sú úvahami, esejami extrémne vzdelaného, skúseného a sčítaného človeka. Vlastne sa v nej nachádza veľký paradox. Tým je Hykischova obľuba, alebo priamo zameranie primárne na beletriu. I väčšina z jeho viac ako tridsiatich napísaných kníh je beletristická, i tie najznámejšie ako Milujte kráľovnú alebo Bezhlavý čas. Dokonca sa vo viacerých úvahách sporí so svojím vnukom o tom, že literatúra faktu nemôže a nevie vždy obsiahnuť realitu ako takú. S čím úplne súhlasím, taký Milenec od Rebeccy Sacks ukazuje bravúrne tragédiu palestínsko-izraelských vzťahov, takisto Zloději bezu od Klimka-Dobrzanieckého osvetľujú poľské 20. storočie v celej jeho tragédii. A predsa si zvolil ako poslednú knihu formu nebeletristickú.

Umenie počúvať a nesúhlasiť
Už dávno som s takým pôžitkom nečítal texty, s ktorými som bytostne súhlasil a zároveň ich ostro odmietal. Boli časti, alebo skôr kapitoly, ktoré boli doslova fenomenálne. A potom také, v ktorých som sa nevedel stotožniť s tézami autora. Lenže ako možno oponovať, polemizovať s niekým, kto toho zažil neporovnateľne viac, prečítal ešte neporovnateľnejšie viac a pri viacerých oblastiach, najmä čo sa týka filozofie, teológie, politológie alebo literatúry, sa cítil doslova ako FC Barcelona v čase najväčšej dominancie? Ťažké oponovať. Napriek tomu (a možno práve preto) by Nočné zápisky mali zobrať do ruky práve tí, ktorí by po Hykischovi primárne nesiahli. Už dávno sa mi nestalo, aby som si hlboko vážil niekoho, s kým sa v niektorých pre mňa zásadných oblastiach neviem stotožniť. Ale pri Hykischovi áno.

Okruhy tém
Samému autorovi bolo jasné, že ak toto má byť jeho posledná kniha, musí si vybrať témy jemu najdrahšie, aby nezriedil svoje posledné slová. A tak jasne vystupujú do popredia témy ako viera (filozofia a teológia v nej), patriotizmus a národ (v nej dejiny Slovenska a okolitých štátov a politológia ako taká), Hykischova rodina a neposlednom rade literatúra. Jeho postrehy a úvahy nad románom, Joyceom, Proustom, Grahamom Greenom, Faulknerom a Kunderom sú doslova fenomenálne, takisto som veľmi ocenil jeho pohľad na Sartra, Camusa a existencializmus ako taký.

Samozrejme, boli i témy, ktoré som nedokázal vidieť ako autor, avšak ak by som mal čítať len tých autorov, s ktorými plne súzniem, dláždil by som si tým cestu do intelektuálneho geta, teda pekla.

Na záver. Byť tak mentálne vitálny po deväťdesiatke a napísať takú rozlúčkovú knihu s čitateľmi, na to sa dajú povedať len dve slová: „Bravo, Maestro!“ A autor sa hádam neurazí, keď sa s ním rozlúčim týmto idiómom: Requiescat in pace!

Anton Hykisch: Nočné zápisky

Marenčin, 2024

Zobraziť diskusiu (0)