Raimund Gregorius vyučuje jazyky na gymnáziu v Berne. Má rád rutinu a vďaka nej sa cíti v bezpečí. Pomyslenie, že je na sklonku svojho života, ho desí. Zamýšľa sa nad tým v triede plnej študentov: ,,Uprostred lavíc si však uvedomil, že si čoraz častejšie hovorí: Koľko života majú ešte pred sebou; aká otvorená je ešte ich budúcnosť; čo všetko sa im ešte môže udiať; čo všetko ešte môžu zažiť!“

Niekedy v živote potrebujeme dostatočne silný impulz na to, aby sme začali konať. Gregorius nikdy predtým nekonal spontánne. Dážď, neznáma žena na moste a spôsob, akým vysloví slovo português, ho fascinujú natoľko, že opúšťa svoju každodennosť a vlakom smeruje do Portugalska.

V Lisabone začína Gregorius pátrať po stopách doktora a filozofa Amadea Prada. Postupne spoznáva ľudí, ktorí sa zapísali do Pradovho života, každý vlastným spôsobom. Z ich výpovedí skladá mozaiku jeho života na pozadí udalostí portugalského odboja. ,,Na ceste nadol k veľkému námestiu Gregorius cítil, že by o týchto veciach chcel vedieť viac, a to iným, naliehavejším spôsobom, ako to chcel vedieť o mnohých historických udalostiach, s ktorými sa stretával celý život prostredníctvom starých textov. Prečo? Sudca bol polstoročie mŕtvy, revolúcia skončila pred tridsiatimi rokmi a aj smrť syna patrila na ono vzdialené miesto minulosti. Prečo teda? Ako sa ho to všetko týkalo?“

V diele sa miešajú prvky detektívneho príbehu s filozofickými úvahami z Pradovej knihy. Gregoria Pradov život vtiahne natoľko, že začína bilancovať ten svoj. Napokon ľudia, ktorí podnikajú ďaleké cesty, cestujú zároveň aj do vlastného vnútra. ,,Prečo ľutujeme ľudí, ktorí nemôžu cestovať? Pretože tým, že sa nemôžu rozprestrieť von, nie sú toho schopní ani vo vnútri, nedokážu sa zmnožiť a prichádzajú tak o možnosť podnikať ďaleké výlety v sebe samých a objavovať, kým a čím iným by sa mohli stať.“

Kniha otvára aj problematiku partnerských a rodinných vzťahov, kde si ich členovia nechávajú všetko pre seba. Hovorí aj o osamelosti, ktorú možno zažívať nezávisle od prítomnosti iných ľudí. Zaujímavou je aj metafora idúceho vlaku, ktorý znamená náš život, ktorý sa raz skončí. ,,Cesta je dlhá. Sú dni, keď si želám, aby nemala koniec. Sú to zriedkavé, cenné dni. Sú však aj iné, keď som šťastný, že príde posledný tunel, v ktorom sa vlak navždy zastaví.“

Občas je však idúcemu vlaku potrebné nastaviť výhybku, ktorá ho mierne vykoľají do strany, ale vďaka nej nadobudne život smer, ktorý napokon vyústi do jedného – konečného bodu. Niekedy to však nie je možné. ,,...snu podobné, patetické prianie stáť ešte raz v onom bode svojho života a môcť sa vydať úplne iným smerom ako tým, ktorý zo mňa urobil toho, kým som dnes... Sedieť tak ešte raz na teplom machu a držať čiapku – je to nezmyselné prianie, cestovať späť do čias, ktoré sú preč, a vziať seba, človeka poznamenaného tým, čo sa stalo, predsa len so sebou na cestu.“

Nočný vlak do Lisabonu je román, ktorý sa ľahko číta, napriek početným filozofickým úvahám. Tie budete prechádzať s ceruzkou v ruke. Príbeh je fascinujúci, občas neuveriteľný. Prado v ňom pôsobí ako výnimočný človek, talentovaný doktor, miestami hrdina. V skutočnosti je to však človek bojujúci so svojimi myšlienkami, rozhodnutiami a citmi. Od knihy netreba čakať cestopis. Lisabon v ňom vytvára krásne pozadie pre príbeh, ktorý budete chcieť dočítať do konca.

Zobraziť diskusiu (0)