Bedeker s príchuťou saké

Tento sprievodca krajom detstva má už osemdesiat rokov. Dazai po skončení vojny zápasil s ťažkými depresiami a alkoholizmom. Odišiel zo života dobrovoľne v roku 1948.

Cugaru je mixom žánrov. Autor spája realistický obraz rodného regiónu, ktorý navštevuje po rokoch v Tokiu, s kúskami vnútorného prežívania. Chvíľu sa venuje prosperite jednotlivých dedín na pobreží mora, ich dejinám, chrámom a hradom obklopeným sakurami, vyhliadkam či spôsobom obživy ich obyvateľov, aby potom veľmi krehkým spôsobom (a dokonca so stopami humoru) odkryl pocity nostalgie aj vlastnej ničomnosti.

Navštevuje dávnych priateľov a ich súčasné manželky. Väčšina vie o jeho literárnej kariére a sú na svojho kamaráta hrdí. Spolu s priateľmi vychádza na malé výlety do okolia, aby získal doslova nadhľad nad krajinou. Užívajú si miestnu gastronómiu, kraby aj iné dary mora i zeme. Pravidelnou a najdôležitejšou úlohou pri každom stretnutí je však zaobstarať dostatočné množstvo saké. Objavujú sa zmienky o prídeloch, a tak saké nie je samozrejmosťou. Napriek všetkým prekážkam je nakoniec misia s názvom saké vždy úspešne splnená. V obývačkách, miestnych hostincoch i hotelíkoch nakoniec nikdy nechýba.

Navždy snívajúc o rodnom dome

Okrem sympatického hedonizmu sa nad všetkými fľaškami tradičnej pijatiky vznáša aj ťaživejší mrak závislosti a neschopnosti užívať si návraty k príbuzným a známym bez alkoholického dopingu.

„Znovu a znovu, určitě už nejméně po tisící zakouším toto sebeopovržení, které se s jistotou dostaví pokaždé, když přeberu, a přesto jsem se dosud nedokázal vzchopit a jednou provždy s pitím skoncovat.“

Čitateľ je fascinovaný odlišnosťou japonského sveta, jeho spoločenskými konvenciami, históriou, tiež oblečením či životným štýlom.

Autor prichádza k starším bratom a dlho sa rozhoduje, či ich volať menom alebo formálnejším spôsobom verným tradíciám. Zamýšľa sa nad odtieňmi jednotlivých slov, pôvodom miestnych názvov aj tónmi dialektov, ktorými dáva najavo nadradenosť alebo pre zmenu príslušnosť k svojim. Jedinečnosť tohto kultúrneho okruhu neprestáva prekvapovať.

Emócie sú umiernené a nostalgia úctivá, ale nie povrchná. „Bude se mi stýskat. V rozviklaném tokijském domku si budu přát, aby mi krátká dřímota přinášela sny o rodném domě. Bezcílně se budu potulovat sem a tam, potom snad umřu.“ Dazaiho životný pocit večného emigranta je univerzálny.

Osamu Dazai: Cugaru

Preklad: Zdenka Švarcová

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)