Ako proces zvnútorňovania emigrácie od prvého šoku, keď vám zmrzačia priezvisko (Irena Brežná ako jedna z mála emigrantiek trvá na slovenskej verzii svojho mena aj s jeho koncovkou) až po status ošľahanej veteránky, ktorá hrá ping-pong s rôznymi jazykmi, kultúrami a cudzotami, či správu o krajine, ktorá tejto emigrantke poskytla azyl.

Na stošesťdesiatich stránkach útlej knižky sa vnárate do sveta ženy, ktorú na prahu dospelosti vykorenili v mnohých významoch a ona sa s tým napriek všetkej svojej životaschopnosti musí dlho a bolestne vyrovnávať. Vstupujete do sveta, kde tragický osud znamená stabilný majetok.

Príbeh bez výraznej dejovej linky má útržkovitú koncepciu. Písanie totiž, ako raz autorka sama povedala, pre ženu často znamená veľmi prerušovaný proces. A vo svete, ktorý tak rád delí na mužské a ženské, disponuje toto jej jednoznačne ženské písanie ostrou a vybrúsenou skratkou a filozofiou v hutných bonmotoch. A vtipom! Hoci vo Švajčiarsku:

vtipní smeli byť len muži. Ženy zodpovedali za útulnosť domova a tam sa všetka sranda končila. Tešili sa povesti praktických bytostí. Ak by servírovali ostrý jazykový vtip, mohli by prekoreniť večeru.

Nuž napokon v tejto demokratickej krajine priznali ženám volebné právo až tri roky po autorkinej emigrácii.

Rozprávačka pomedzi vlastné prežívanie vkladá aj autentické príbehy iných emigrantov, s ktorými sa stretla ako tlmočníčka. Ich príbehy sú tak pretlmočené dvojnásobne. Samotnému jazyku a jeho vplyvu na formovanie myslenia je venovaná veľká pozornosť. Ako sa hovorí už na prvých stranách: jazyky sú bytosti. A o čosi neskôr rozprávačka konštatuje:

Nová reč bola najväčším dobrodružstvom exilu, na jej skúmanie som nešetrila námahou. Išlo mi o viac, než len prežiť čoby jazyková bytosť – chcela som svoju jazykovú dôstojnosť.

Vlastný jazyk spisovateľky je bytosť kritická, sršiaca temperamentom, emóciami, humorom, no napriek tomu schopná korektnosti a presnosti. Bytosť reflektujúca aj výsostne ženské témy s rovnakou vážnosťou ako témy emigrácie a národných charakteristík. Bytosť slobodná a živelná.

Tak ako si rozprávačka nezviazala vlasy ani pri hrozbe rozviazania pracovného pomeru, tak si ani autorka nezaviazala ústa planou vďačnosťou voči krajine, ktorá ju, síce po dlhšom čase a s výhradami, ale predsa prijala. Aj keď vraj počula názor, že by sa vo svojom veku už mohla upokojiť a zmierniť.

Našťastie sa to nestalo. Kniha by totiž bez kritického náboja stratila väčšinu ak nie všetok svoj potenciál a možno aj opodstatnenie. A to by bola škoda, pretože Nevďačná cudzin(k)a prišla práve „v pravý čas“ pre Európu.

Irena Brežná

Nevďačná cudzin(k)a

Aspekt 2015

preklad: Jana Cviková

Zobraziť diskusiu (0)