Hlavná postava románu, novinár Colonna, dostane pozvanie stať sa členom redakčnej rady denníka Zajtra, ktorý je v skúšobnej, nepredajnej prevádzke. Poslaním Zajtrajška majú byť hypotézy a predpovede o možnom vývoji udalostí, napr. korupčných odhalení, politických škandálov, existujúcich alebo fiktívnych prepojení medzi udalosťami. Na diskusiách redakčnej rady Eco predvádza, samozrejme s určitým nadhľadom, ako dokážu noviny podsúvať vybrané názory na nejakú tému, hoci z formálneho hľadiska dodržali princíp nestrannosti. Sám Eco vo svojom bohatom živote zažil pôsobenie vo viacerých novinách aj redakciách, preto je mu ich prostredie dôverne známe. A keďže mu je blízka irónia, neváha ju uplatniť práve na spisovateľov a novinárov, osobitne na ich neprimerané predstavy o vlastných schopnostiach.

Na postave vedúceho redakcie, Simeiho, vidieť na jednej strane tvrdý realizmus zohľadňujúci záujem a ochranu dobrého mena hlavného akcionára, na druhej strane nadbiehanie čitateľom denníka atraktívnymi témami. Prítomná je však aj autocenzúra, najmä pri téme Vatikánu, záujmových skupín a všadeprítomnej mafie. Osobitnú pozornosť Eco v Nultom čísle venuje téme konšpirácie. Podľa jedného z členov redakcie existuje sprisahanie pokúšajúce sa zatajiť fakty o poprave, respektíve prežití Benita Mussoliniho. Konšpiračná myseľ vidí súvislosti všetkého so všetkým a dianie vo svete interpretuje presne tak, aby jej to vyhovovalo. Ak sa navyše objavia informácie z oficiálnych zdrojov aspoň čiastočne potvrdzujúce dohady, konšpiračná myseľ považuje svoje hypotézy za nespochybniteľné.

Kratší rozsah oproti ostatným Ecovým románom umožnil jednoznačnejšie vyniknúť irónii a textovým hrám. Vyniká nimi Maia, keď jej napríklad napadne zverejňovanie inzerátov na zoznamovanie s interpretáciou, prečo človek taký inzerát napíše. Maia je jedinou ženou v redakčnej rade a Colonna s ňou prežije ľúbostný vzťah. Samotná dejová línia je výrazne jednoduchšia ako zložito komponované predchádzajúce romány. Azda je to snaha zobraziť samotnú podstatu prostoduchosti a povrchnosti viacerých novinových správ alebo dokonca zachytiť rýchlosť a premenlivosť súčasnej spoločnosti neschopnej primerane reflektovať rýchlosť zmien.

Konšpirácie patria medzi Ecove obľúbené námety, spomeňme len geniálne romány Foucaultovo kyvadlo (Slovart 2008) a Pražský cintorín (Slovart 2012), obidva s dokonale prepracovanou zápletkou a reáliami. Pred alebo po Nultom čísle sa tiež oplatí prečítať si esej Umberta Eca s názvom Hodvábničky a ticho z knihy Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky (Slovart 2013). V Hodvábničkách a tichu sa Eco venuje práve téme médií, špeciálne dvom podobám cenzúry. Prvou je ticho, mlčanie, druhou naopak hluk, mediálny šum. Nulté číslo sa dá, pravdaže, čítať samostatne, ako akákoľvek iná Ecova kniha. Hra, do ktorej nás pozýva ale počíta so zvedavosťou čitateľa a s jeho túžbou byť oboznámený so širšími súvislosťami predkladanej témy.

Umberto Eco: Nulté číslo
Preklad: Stanislav Vallo
Slovart 2015
184 strán

Zobraziť diskusiu (0)