Všetko sa môže stať literatúrou...

Najviac ma v mojich archívoch zaujal zápisník, kam som si zapisovala tie epizódy, ktoré vyškrtla cenzúra. A tiež – moje rozhovory s cenzorom. Tam som našla strany, ktoré som vyčiarkla ja sama. Moja autocenzúra, môj vlastný vnútorný zákaz. A tu je moje vysvetlenie, prečo som to neuverejnila. Veľká časť z toho aj z iného materiálu je už v knihe obnovená, ale tých niekoľko strán chcem vydať osobitne – aj to je dokument. A moja cesta.

Z toho, čo vyškrtla cenzúra

– V noci sa prebudím... Akoby niekto, no... vedľa plakal... Som – na vojne...

Ustupujeme... Za Smolenskom mi akási žena prináša svoje šaty, stíham sa prezliecť. Idem sama... medzi mužmi... Raz som bola v nohaviciach, raz v letných šatách. Zrazu sa mi začali tie veci... Ženské... Začali sa skôr, určite z rozrušenia. Zo zážitkov, z potupy. Kde tu čo nájdeš? Hanba! Ako som sa hanbila! Spali sme v kríkoch, v priekopách, v lese na pňoch. Bolo nás toľko, že sa všetkým v lese neušlo miesto. Išli sme bezradní, oklamaní, nikomu sme už neverili... Kde je naše letectvo, kde sú naše tanky? To, čo lietalo, plazilo sa, dunelo – všetko bolo nemecké.

Takú ma zajali... Posledný deň pred zajatím som si zlomila obe nohy. Ležala som a močila som pod seba. Netuším, akými silami som sa v noci odplazila do lesa. Náhodne ma zobrali partizáni...

Je mi ľúto tých, ktorí si túto knihu prečítajú, aj tých, ktorí si ju neprečítajú...

– Mala som nočnú službu... Zašla som do izby ťažko ranených. Leží tam kapitán... Lekári ma pred službou upozornili, že v noci zomrie... Nedožije sa rána... Pýtam sa ho: „Tak, ako? Čím ti môžem pomôcť?“ Nikdy nezabudnem... Zrazu sa usmial, taký svetlý úsmev na utrápenej tvári: „Rozopni si plášť... Ukáž mi svoje prsia... Dávno som nevidel ženu...“ Bola som v rozpakoch, ja som sa ešte ani nebozkávala. Čosi som mu odpovedala. Rýchle som odišla a vrátila som sa o hodinu.

Bol mŕtvy. Ana tvári mal stále ten istý úsmev...

– Pri Kerči... V noci sme sa počas ostreľovania plavili na barži. Predná časť lode začala horieť... Oheň sa rozšíril na palubu... Vybuchla munícia... Silný výbuch! Explózia bola taká silná, že loď sa nachýlila na pravý bok a začala sa potápať. Ale breh bol už neďaleko, vedeli sme, že breh je už blízko, a vojaci skočili do vody. Z brehu začali hrkotať guľomety... Kriky, stony, nadávky... Bola som dobrá plavkyňa, chcela som zachrániť aspoň jedného... Aspoň jedného raneného... Veď to je voda, nie zem – ranený človek hneď zahynie. Voda... Počujem – ktosi sa blízko vynára hore a opäť ide pod vodu. Hore – pod vodu. Vystihla som chvíľu, chytila som ho... Niečo chladné, šmykľavé... Myslela som si, že je to ranený, ktorému oblečenie strhol výbuch. Keďže aj ja som bola nahá... Zostala som v spodnej bielizni... Tmisko. Tma ako v rohu. Dookola: „A-ach! Jaj-ja-ja!“ A nadávky... Nejako som s ním doplávala na breh... Na oblohe práve v tom momente vybuchla raketa a ja som zbadala, že som so sebou pritiahla veľkú ranenú rybu. Ryba bola veľká ako človek. Vyza veľká... Zomierala... Spadla som vedľa nej a spustila som šťavnaté nadávky. Z potupy som sa rozplakala... Aj preto, že všetci trpeli...

– Vychádzali sme z obkľúčenia... Všade, kam sme sa pohli, boli Nemci. Rozhodli sme sa: ráno sa budeme prebíjať. Aj tak zomrieme, tak nech je to aspoň dôstojné. V boji. Mali sme tri dievčatá. Chodievali večer ku každému, kto mohol... Samozrejme, nie všetci boli schopní. Nervy, rozumiete. Taká vec... Každý sa pripravoval na smrť...

Ráno sa zachránili len jednotlivci... Asi tak sedem ľudí, a bolo ich päťdesiat, ak nie viac. Na tie dievčatá si s vďakou spomínam. Ani jednu z nich som ráno nenašiel živú. Nikdy som ich nestretol...

Z rozhovoru s cenzorom:

− Kto pôjde po prečítaní takých kníh bojovať? Ponižujete ženu primitívnym naturalizmom. Ženu hrdinku. Znevažujete ju. Robíte z nej obyčajnú ženu. Samičku. A ony sú sväté.

− Naše hrdinstvo je sterilné, nechce brať do úvahy ani fyziológiu, ani biológiu. Nedá sa mu veriť. Ale trpela nielen duša, ale aj telo. Materiálny obal.

− Odkiaľ máte také cudzie, nesovietske myšlienky? Vysmievate sa tým, ktorí sú v spoločných hroboch. Načítali ste si Remarqua... U nás remarquizmus nikdy nebude. Sovietska žena nie je zviera...

_***

– Niekto nás prezradil... Nemci sa dozvedeli, kde je táborisko partizánskeho oddielu. Obkľúčili les a prístupy zo všetkých strán. Ukrývali sme sa v divokých húštinách, zachránili nás močiare, do ktorých vykonávatelia trestu nezašli. Močarisko. Aj techniku, aj ľudí vťahovalo pevne. Niekoľko dní, týždňov sme stáli po hrdlo vo vode. Bola s nami radistka, nedávno porodila. Dieťa je hladné... Pýta si prsník... Ale mama je sama hladná, nemá mlieko a dieťa plače. Vykonávatelia trestu sú blízko... so psami... Ak to psy začujú, všetci zahynieme. Celá skupina – tridsať ľudí. Rozumiete?

Veliteľ prijíma rozhodnutie...

Nikto sa neodvažuje odovzdať matke rozkaz, ale ona sa dovtípi sama. Spúšťa zvitok s dieťaťom do vody a dlho ho tam drží... Dieťa už nekričí... Ani nemukne... A my nemôžeme zdvihnúť oči. Ani na matku, ani jeden na druhého...

– Keď sme my vzali zajatcov, priviedli sme ich do oddielu... Nestrieľali sme ich, bola by to pre nich príliš ľahká smrť, zakáľali sme ich ako svine vyterákmi na čistenie zbraní, rezali sme ich na kúsky. Chodila som sa na to pozerať... Čakala som na to! Dlho som čakala na ten moment, keď im od bolesti začnú praskať oči... Zreničky...

Čo vy o tom viete?! Oni upálili moju mamu a sestričky vo vatre uprostred dediny...

– Nepamätám si z vojny ani mačky, ani psov, pamätám si potkany... Veľké... S žlto-modrými očami... Bolo ich ako smetí. Keď som sa zotavila zo zranenia, z nemocnice ma poslali naspäť do mojej jednotky. Jednotka stála v zákopoch pri Stalingrade. Veliteľ vydal rozkaz: „Odveďte ju do dievčenskej zemľanky.“ Vošla som do zemľanky a hneď som zbadala, že tam nie sú žiadne veci. Prázdne postele z konárov ihličnatých stromov, to bolo všetko. Neupozornili ma... Nechala som v zemľanke svoj ruksak a odišla som, keď som sa o polhodinu vrátila, svoj ruksak som nenašla. Po veciach žiadne stopy, ani hrebeň, ani ceruzka. Ukázalo sa, že všetko okamžite zožrali potkany...

A ráno mi ukázali ohryzené ruky ťažko ranených...

Ani v jednom filme som nevidela, ako pred delostreleckou paľbou potkany odchádzajú z mesta. Bolo to už pri Viazme... Ráno šli po meste stáda potkanov, odchádzali do polí. Cítili smrť. Boli ich tisíce... Čierne, sivé... Ľudia sa s hrôzou pozerali na túto zlovestnú scénu a túlili sa k domom. A presne vtedy, keď sa nám potkany stratili z dohľadu, sa začala paľba. Zaútočili lietadlá. Z domov a pivníc zostal kamenný piesok...

– Pri Stalingrade bolo toľko zabitých, že sa ich už kone nebáli. Zvyčajne sa boja. Kôň nikdy nestúpi na mŕtveho človeka. Pozbierali sme svojich zabitých, ale Nemci sa povaľovali všade. Zamrznutí... Ľadoví... Bola som vodičkou, vozila som debny s delostreleckými granátmi, počula som, ako pod kolesami praskali ich lebky. Kosti. A bola som šťastná...

Z rozhovoru s cenzorom:

− Áno, ťažko sme dosiahli víťazstvo, ale mali by ste hľadať hrdinské príklady. Sú ich stovky. A vy ukazujete špinu vojny. Spodnú bielizeň. Vo vašej knihe je naše víťazstvo strašné... O čo vám ide?

− O pravdu.

− A myslíte si, že pravda – to je to, čo je v živote? To, čo je na ulici? Pod nohami? Pre vás je pravda taká nízka. Prízemná. Nie, pravda – to je to, po čom túžime. Akými chceme byť!

Zobraziť diskusiu (0)