Martina M. Šimečku poznáme ako dlhoročného šéfredaktora: pôsobil v Domino-fóre, SME, časopise Respekt, v súčasnosti ako komentátor Denníka N. Svedectvá z obdobia do roku 1998 zhŕňa Hľadanie obáv (Kalligram, 1998), v roku 2015 mu vyšla v reedícii kniha Džin (Artforum), veľký ohlas zaznamenala kniha Medzi Slovákmi. Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom (N Press, 2017), dialóg so svojím otcom viedol v komentovaní listov Milana Šimečku z väzenia v Světelných znameních (Salon, 2018). Množstvo detailov o svojom živote aj myšlienkovom svete ponúkol v rozhovoroch s Kirillom Ščeblykinom a Filipom Zajíčkom s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech).

Môžu určité druhy športu sprostredkovať hlbšie poznanie o povahe sveta ako iné? Telesná výchova ponúka široký priestor na zamyslenie každému, kto športuje a rozumie, že existuje prienik medzi malou každodennosťou a sviatkom, medzi bežným dňom a dejinnou udalosťou. Sám Šimečka rozdeľuje tento čas podľa gréckej predlohy na chronos a kairos. Chronos „je všednosť, do ktorej sa norí naša existencia“, kairos nás v porovnaní s tým z „všednosti vytŕha, je to čas príležitostí, intenzívneho prežívania, ale aj historických ruptúr, revolúcií a vojen“. Neustále sa vracia k svojim obľúbeným športom: behu, tenisu, plávaniu, jazde na koni, aby od nich odvíjal širšie úvahy, vrátane temporality a bilancovania života.

V texte sa opakovane prejavuje hlboký vzťah autora k pohybu, snaha zlepšovať sa a prekonať vlastné obmedzenia. V základe toho sa nachádza uvedomenie si konania proti vlastnej intuícii, či už ide o tenis, alebo jazdu na koni, kde je podvedomá snaha o určité pohyby skôr na škodu ako na úžitok. Osobitné miesto v Šimečkovom živote má beh. Jeho vzťah k nemu je vyslovene osobný, založený na prepojení mysle a tela, vnímaní krajiny. Beh po asfalte so slúchadlami na ušiach považuje za neosobný, aj keď zdraviu prospešný. Práve tento typ behu prisudzuje slávnemu bežcovi medzi spisovateľmi, Harukimu Murakamimu.

Šimečka má vyvinutý silný zmysel pre nachádzanie kontrastov: všíma si, že generácia jeho rodičov v dospelosti nešportovala, považovala to za čosi ako výsadu. Byť aspoň trochu tučný sa považovalo ak nie za prejav zdravia, tak minimálne za niečo prirodzené. Príznak, že je s človekom všetko v poriadku. Je to skutočne priepastný rozdiel oproti súčasnému kultu tela, mladosti a krásy, fanatickému vyznávaniu merania výkonnosti a vzájomnému porovnávaniu výsledkov. Oponovať by sa však dalo aj pandémiou obezity, skutočnosť je plná paradoxov.

A potom príde pre čitateľa zlovestné poznanie, prečo mladý chlapec toľko športoval: kondične sa pripravoval na väzenie. Príkladov deštruktívnych zásahov štátu do súkromia ľudí videl vo svojom okolí dosť a dosah na zdravie bol nezanedbateľný. Predpokladal tak, že tiež skončí vo väzení, a scény, v ktorých toto očakávanie opisuje, sú mimoriadne sugestívne. Následne vysvetľuje ešte ďalší dôvod športu ‒ filozofický ‒ a tieto pasáže čitateľa upokoja, ukážu, aký zmysel majú fyzické aktivity aj v súčasnosti, v akomkoľvek veku. V knihe sa príležitostne otvára aj subtílnejší rozmer bilancovania života. Zmienka o ťažkej chorobe, priznanie k pýche a z toho vyplývajúce sklony k elitárstvu. Telesná výchova je viac ako len príjemným čitateľským spestrením, okrem úvah ponúka aj priestor na zlepšenie, skvalitnenie života a to nie je v súčasnosti práve málo.

Martin M. Šimečka: Telesná výchova. Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli.

N Press, 2020

200 strán

Zobraziť diskusiu (0)