Hunter S. Thompson má v tomto mojom subjektívne nastavenom “združení za stolom” špecifické miesto. Keď som kedysi dávno videl Strach a hnus v Las Vegas (Terry Gilliam, 1998), zaujalo ma s akou ľahkosťou je tu interpretované absolútne drogové delírium počas pracovnej cesty novinára Raoula Dukea. Jeho profesionálne zadanie je pritom vcelku banálne - zrealizovať reportáž z motoristického športového podujatia. Práve realizačná ľahkosť úlohy ponúka široký priestor pre nezviazanú rekreáciu dvojice, ktorú tvorí spomínaný Raoul Duke a Dr. Gonzo. Dopátral som sa aj ku súkromnej korešpondencii Huntera S. Thompsona súvisiacej s jeho novinárskou kariérou. Súvislý text plný šťavnatých a originálnych vulgarizmov, aké mi vo svojej úprimnej a literárne zručnej otrávenosti navodili súvislý úsmev sprevádzaný zhrozením, že ma humorne naladí práve takýto nekorektný a neprofesionálny prejav. To je ale vizitkou Huntera S. Thompsona. Prirodzenosť práce a extrémna úľava otvorená všestranným zážitkom.

Henry Miller vo svojom cestopise The Colossus of Maroussi (1941, Colt Press) opúšťa Paríž, aby sa priblížil k antickej kultúre na ostrove Korfu, kde žije jeho priateľ, britský spisovateľ Lawrence Durrell. Obaja však boli v cudzine tak opojení smútkom z nastávajúcich svetových hrozieb, že na ladné zvádzanie pozemských múz pomysleli len zriedka. Henry Miller celý svoj exil zasvätil deviatim múzam umenia. Keď vo svete eskalovalo napätie okolo druhej svetovej vojny, zmenila sa povaha predtúch na trpké konštatovanie agresívnej odcudzenosti sveta. Aj táto cesta je ale v literatúre geneticky vzácna. Každá cesta, i tá Odyseova, má v sebe premenlivosť dneška v kontraste s pokojom včerajška. Millera silne ovplyvňuje nevinný závan egejského mora v búrke osudu sveta, ktorý poznal. Cesta za priateľmi, cesta s priateľmi, cesta k novým priateľom a nepriateľom. Akokoľvek deklarujú knihy Millera, Thompsona, Bukowského, Fanteho, Hemingwaya hrdosť z cestovateľskej samoty, vždy sa budú stretávať so svojimi novými čitateľskými priateľmi. Opisujú raj sveta v oslabenom svetle. Tu nájdu opojenie, príležitostnú lásku a povahu miestnych ľudí, akú chcú čítať napriek šírke svojej osobnej zóny, kam ľudí púšťajú len umelo povzbudení.

Hunter S. Thompson je drsný k sprievodným postávam, hrubo vystupuje v taxíku, na letisku, v bare, nie je obľúbeným zákazníkom ani užívateľom služieb. Navodí pocit neodolateľnej chuti kopnúť ho do zadku, až by urobil kotrmelec na ulicu cez zatvorené barové dvere, čo sa mu často aj podarí. Cez svoj zastretý pohľad ale vidí prácu, krásu a nákazlivú túžbu po nekompromisnej voľnosti. Ak mu v túžbe kráčať rovno niekto stojí, nebojí sa vytiahnuť zo svojho bohatého archívu sériu nadávok a preťať toto zväzujúce súkromné či profesionálne puto. Ak je však morálnym dlžníkom, vzniká vtipná dráma ponorená ešte hlbšie do cynickej povahy hlavnej postavy, Paula Kempa, ktorá je alter egom spisovateľa.

Voľnosť v práci je nepomenovanou devízou príbehu z písacieho stroja Huntera S. Thompsona aj v románe Rumový deník (Kontrast, 2020). Jeho pobyt v Portoriku mu sprostredkovala kariéra novinára a neškodné reportáže dramaticky nezasahujú do pomerne voľného harmonogramu redaktora. Je tu prítomná problematická asimilácia v novom prostredí podmienená premenlivosťou nálad Paula Kempa, ktorý je večne roztržitý. Vždy je jednou nohou v šarvátke kvôli ostrosti jazyka v kombinácii s protivnou inteligenciou. Suverénnosť vlastne nastavenej pravdy dosahuje Paul Kemp sústavným striedaním zábavného prostredia. Na každom mieste absolvuje pár pohárikov rumu, debatu s miestnymi, ale aj známymi, akých v zástupe citlivých duší z Portorika využíva ako deštruktívnych spojencov v toxickom opojení.

Napriek pocitu ľudnatosti je v románe Rumový deník silná erotická motivácia. Tá sa v rozmazanom deji z ulíc Portorika tiahne ako tepna, v ktorej prúdi krv.

Rumový deník (Kontrast, 2020)

Hunter S. Thompson

Preklad: Pavla Horáková

Zobraziť diskusiu (0)