O zvláštnom spojení človeka a Mesiaca
O tomto spojení fascinujúco píše Rebecca Boyle v knihe Our Moon: How Earth’s Celestial Companion Transformed the Planet, Guided Evolution, and Made Us Who We Are. Kniha vyšla tento rok vo vydavateľstve Random House (zároveň v britskom vydavateľstve Scripte pod názvom Our Moon – A Human History) a stojí za to si ju prečítať.
Nech už ľudstvo historicky prechádzalo akýmikoľvek zmenami, vždy ho na tejto bolestivej ceste trpezlivo a verne sprevádzal náš dobrý sused Mesiac. Mesiac vždy fascinoval a zároveň ovplyvňoval vývoj mnohých spoločenských a historických udalostí ľudstva. Ostal naším sprievodcom aj dnes, v pretechnizovanej a umelo osvetľovanej dobe.
Americká novinárka Rebecca Boyle oboznamuje čitateľa s poslednými výskumami Mesiaca, ktoré sa zakladajú na analýze nerastov získaných z tejto planéty. Tie totiž pomáhajú osvetliť vzťah Zeme a Mesiaca a to, ako tento systém vznikol a funguje. Posledné teórie hovoria o kolízii Zeme 1.0 s planétou Theia. Táto kataklizmatická zrážka spôsobila pravdepodobne vznik Mesiaca a našej Zeme. Jeho gravitačná sila spôsobuje odliv a príliv, bez ktorých by život na Zemi vznikol len ťažko. Okrem toho Mesiac udržiava ten správny, bezpečný sklon osi, okolo ktorej sa naša Zem otáča. Prítomnosť Mesiaca vážne ovplyvňuje rôzne živočíšne cykly na zemeguli od rozmnožovania divých včiel až po masový nárast koralov po splne Mesiaca, čo sa niekedy nazýva najväčšou orgiou v prírode. Je to fascinujúci prírodný jav a volá sa koralové trenie. Odohráva sa v noci, keď sú podmienky najideálnejšie a teplota vody okolo 26 stupňov Celzia. Mesačný svit poskytuje dostatok svetla, ktoré slúži ako signál pre koraly, aby začali, majú totiž vnútorné biologické hodiny, ktoré synchronizujú trenie s mesačnými cyklami. Tento mechanizmus je výsledkom evolúcie a zaisťuje, že rast a rozmnožovanie prebieha v najvhodnejšom čase. Veľkú koralovú bariéru na severovýchodnom pobreží Austrálie vidieť až z vesmíru.
Autorka
Rebecca Boyle udáva aj iné zaujímavé príklady fascinácie
Mesiacom. Spomína významného gréckeho predsokratovského filozofa
a prírodovedca Anaxagora, ktorý písal teoretické práce o Slnku
a Mesiaci. Domnieval sa, že Mesiac len odráža slnečné žiarenie
a Slnko ho svojím svetlom nabíja. Pre svoje materialistické učenie
bol odsúdený a pred trestom smrti ušiel z Atén. Na jeho počesť
je pomenovaný jeden z mesačných kráterov na severnom poli tejto
jedinej satelitnej planéty našej Zeme a volá sa kráter
Anaxagoras. Autorka nezabudla spomenúť ani posledného
neobabylonského kráľa Nabonida, ktorý uctieval Mesiac ako Boha
hriechu, bol totiž neortodoxný náboženský reformátor,
excentrik, individualista a vášnivý archeológ. Za jeho vlády
vznikli základy matematickej astronómie a podporoval štúdium
zatmenia Mesiaca.
Anglický matematik, astronóm, etnograf a prekladateľ z Oxfordu Thomas Harriot nakreslil prvú mapu Mesiaca ešte pred Galileom v roku 1609. Z novodobej histórie sa dočítame o tom, ako ignorovanie vplyvu Mesiaca na príliv a odliv tragicky ovplyvnilo priebeh americko-japonskej bitky v Mikronézii na atole Tarawa v novembri 1943, keď si americkí stratégovia neuvedomili, že práve 20. novembra 1943 nastalo apogeum Mesiaca, čiže na svojej obežnej eliptickej dráhe okolo Zeme sa od nej najviac vzdialil, čo malo za následok mohutný odliv. Hladina vody bola podstatne nižšia, ako sa predpokladalo, takže invázne plavidlá narážali na koraly alebo v nich ostali zakliesnené. Vojaci sa museli brodiť vodou siahajúcou po prsia a stávali sa ľahkou obeťou a terčom intenzívnej paľby japonskej obrany. Bitka trvala 76 hodín a priniesla so sebou nesmierne straty na ľudských životoch. Odhaduje sa, že tu vtedy zahynulo 6 400 amerických, japonských a kórejských vojakov.
Mesiac je neodmysliteľným spoločníkom nás pozemšťanov, hoci nám nastavuje vždy len jednu tvár (odvrátenú stranu Mesiaca ľudstvo nevidelo až do éry kozmických letov). Zem sa otáča okolo svojej osi od západu na východ proti smeru hodinových ručičiek, a ako sa mení poloha Mesiaca voči Slnku a Zeme, mení sa aj jeho vzhľad – nov, prvá štvrť, spln a posledná štvrť. Mesiac ich vystrieda za 29 dní a 13 hodín, je to naše najbližšie nebeské teleso. Podľa autorky je vernou obežnicou Zeme, aj keď nie najlepší hostiteľ. Ak tam zavítame, ocitneme sa v absolútnom tichu a bezútešne opustení, exosféra vraj pripomína vôňu mokrého popola a budeme počuť len zvuk vlastného tela vnútri kozmického obleku (tak to opísal Neil Armstrong) a náš zmysel pre čas bude mimo rovnováhy. Menšia gravitácia spôsobí, že asi padneme na nos.
Dnes si bohatí jedinci rezervujú výlety na Mesiac a snažia sa o to už aj niektoré cestovné kancelárie. Veľmoci sa taktiež usilujú o ovládnutie tejto satelitnej planéty. A aj keď sa zdá, že Mesiac patrí všetkým, v skutočnosti nepatrí nikomu.
Danica Hollá