Hneď na začiatku je potrebné poznamenať, že kniha Samanthy Harveyovej nie je vedecká fantastika, takže čítať ju s týmto očakávaním nemá význam. Dokonca to nie je ani román v pravom slova zmysle, v textoch sa prelínajú esejistické filozofické prvky, osobné úvahy a pozorovania: časový rámec tvorí 24 hodín, počas ktorých obletí orbitálna stanica 16-krát Zem a s ňou šesť astronautov vykonávajúcich svoju prácu a prežívajúcich každodennosť vo veľmi nezvyčajnom prostredí. Exotika má rôzne podoby a život na orbitálnej stanici je určite čitateľsky veľmi príťažlivý, v tomto zmysle sú výborné pasáže, v ktorých sa opisujú oblasti, nad ktorými prelietava orbitálna stanica. Nedá sa odolať, musíme si ich nájsť na internete a pozrieť sa, ako vyzerajú z výšky okolo 400 kilometrov.

„Ocitla si sa na tejto úžasnej obežnej dráhe, a kým krúžiš okolo Zeme, si imúnna voči všetkému, nič na teba nemá dosah. Kým sa táto planéta rúti vesmírom a ty sa rútiš svetlom a tmou s mozgom opitým časom, svetlom a tmou, nič sa nekončí. Koniec neexistuje, existujú iba obežné dráhy“ (s. 22).

Autorka navyše zvolila prístup, v ktorom sa nezamerala ani tak na technické a praktické aspekty bežného dňa, ako skôr na úvahy o vlastnom postavení, zmysle existencie, vzťahu k planéte aj k domovu. Harveyovú zaujíma vnútorný svet postáv – ich spomienky, myšlienky, úzkosti aj radosti. Astronauti zažívajú pri pohľade na planétu stav, keď sa na ňu pozerajú ako na jednotný zraniteľný celok. Zem nie je geopolitická mapa, ale pulzujúci organizmus; hranice štátov miznú, konflikty sa javia ako absurdné drobnosti na povrchu modrej gule.

„Neuvidíte nijaké krajiny, iba krútiaci sa celistvý glóbus, ktorému nič nehovorí separácia, nieto ešte vojna. Budete prežívať protichodné pocity. Nadšenie, úzkosť, vytrženie, depresiu, nehu, hnev, nádej, zúfalstvo. Samozrejme viete, že vojen je veľa a ľudia sa pre hranice zabíjajú a zomierajú. Odtiaľ zhora vám možno vzdialená nerovnosť povrchu naznačí pohorie a malá žilka veľrieku, ale nič viac. Žiadny múr či prekážka – žiadne znepriatelené kmene, žiadna vojna či korupcia, nijaký dôvod báť sa“ (s. 98).

Zdá sa, akoby autorka postupne, nenápadne, ale neustále kládla dôraz na ekologickú a civilizačnú úzkosť. Robí to však prirodzene, nie je to moralizovanie. Dôležité je aj prežívanie, emócie, obzvlášť, keď sa jedna z postáv dozvie o úmrtí rodiča. Nečakajte tu žiadne medziľudské konflikty, výrazné individuality, dramatické zápletky. Cieľom knihy je ukázať pokoj až kontempláciu, k akej môže dospieť človek žijúci v bezpečí a s príležitosťou vnímať svoju existenciu v širšom kontexte. A vesmír je dostatočne veľký kontext, aby vystačil na uvažovanie po zvyšok času, ktorý každý z nás dostal na tomto svete.

Samantha Harveyová: Obežné dráhy
Preklad: Katarína Jusková
Tatran, 2025

Zobraziť diskusiu (0)