Na sútoku ma privádzalo k úvahám o tom, ako často nachádzam myšlienky, ktoré mi lietajú po rozume, v knihách, ktoré práve čítam. Pritom ani nemusia byť nosným prvkom. No tým, že určitá téma je pre mňa v danej chvíli dôležitá, akýmsi podvedomým procesom ju dokážem nájsť aj v rozčítanom románe. Myslím si, že je to úplne v poriadku. Aj to je jedna z vlastností literatúry – dotknúť sa citlivých miest v nás, miest, ktoré to (možno len v tej chvíli) potrebujú. Zarezonovať, ukázať cestu alebo iný pohľad, formovať. Nútiť rozmýšľať. Som presvedčený o tom, že ak si Na sútoku prečítam o desať rokov, pospájam si iné asociácie a všimnem iné motívy. Možno dokonca objavím niečo úplne nové.

Ako sa cíti malá Anička, ktorá vyrastá s tatom alkoholikom? Čo prežíva dospelá Hana, poznamenaná vlastným komplikovaným vzťahom s otcom, ktorý pomaly zomiera v sanatóriu? Aký dosah na ne majú ich životné okolnosti? Kompaníková opisuje dva osudy, v ktorých badať silné paralely. Akoby sa točili v kruhu, osud dievčatka predznamenáva osud dospelej ženy, príčina predchádza následky.

To, čo robí z knihy Na sútoku výnimočné dielo, je poetický jazyk a symbolizmus, pomocou ktorého Kompaníková zrkadlí dejové (alebo len časové?) línie. Či už hovoríme o ochrancovi jeleňovi, teniskách, na ktorých po behu životom uschlo toľko blata, že sa dá už len ťažko odlepiť, alebo o katarznom závere – to všetko sú momenty, pri ktorých musí čitateľ obdivovať autorkin cit pre detail a emóciu. Nad tým všetkým vyvstáva otázka: Čí príbeh sme to vlastne čítali? Zdieľali dvaja ľudia tak priveľmi podobné osudy alebo sme celý čas sledovali príbeh jednej ženy?

Keby bol doma sám, bez Aničky, bolo by mu jedno, ako vyzerá a ako sa správa, a možno by mu bolo v tej ľahostajnosti tiež dobre, lepšie. (...) Keby sa jej v tvári nezrkadlilo tak jasne všetko, čo jej pochodovalo hlavou, všetky tie detsky úprimné, nekontrolované a nebojácne myšlienky, keby nebola zrkadlom jeho samotného, aký by bol jeho život jednoduchý. Bol by len on sám, s minimálnymi ambíciami a s vierou vo vlastnú bezmocnosť a vinu rodičov a štátu, ktorá dokáže v človeku príjemne utlmiť výčitky a ospravedlniť všetky zlyhania. (s. 16)

Detský svet je citlivejší a intenzívnejší ako svet dospelých. Aj drobné okamihy dokážu tvarovať osobnosť detí do nepredstaviteľných podôb. Zvláštne spomienky sa zachytávajú v sieti ich pamäti a pripomínajú sa v tých najneočakávanejších chvíľach. Obe postavy sa musia vyrovnať s vnútornou nedôverou a neistotami spôsobenými nekonzistentným správaním rodičov a s následnou potrebou dokazovať vlastnú hodnotu sebe aj iným. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa Hana zamestnala v kancelárii právnej pomoci. No snaží sa pomôcť najmä sama sebe a svojmu synovi. Ako my všetci, aj ona každý deň zvádza svoje vlastné boje, či už s inými, alebo sama so sebou. Niektoré vyhrá, niektoré nie, no dôležitá je pre ňu snaha, ktorú vynakladá na to, aby si na konci dňa mohla povedať, že koná najlepšie, ako dokáže.

„... boli sme spolu, objektívne bolo všetko v poriadku. No mne záleží na tom, aby vedel, že nebolo. Mnohé veci neboli v poriadku a práve tieto banality sa vynárajú v najnemožnejších chvíľach a tlačia ma, reťazia sa a znásobujú. (...) ... naďalej vo mne zostane pocit akejsi ukrivdenosti a strachu, aj nutkanie stále niekomu dokazovať, že som dobrá a šikovná, že sa za mňa nemusí nikto hanbiť, že stojím za to, aby som bola milovaná.“ (s. 70)

Kompaníková dokáže písať citlivo aj o takých ťažkých veciach, ako je alkoholizmus a zanedbávanie výchovy. Na tematiku nahliada očami dievčatka, ktoré vo svojej vlastnej perspektíve chápe, že niečo nie je v poriadku. Zároveň sa do nej vnára prostredníctvom dospelej ženy, bojujúcej s tieňmi vlastnej minulosti. Jedna chce vysvetlenia, vyčíta, no zároveň hľadá zmierenie. Druhá cíti zodpovednosť, chce pomáhať tatovi, urobiť mu radosť a dúfa v šťastné detstvo. Obe spája zúfalá túžba po blízkosti a po láske, ktoré nedostávajú.

„No otázky niekde zostanú a zas sa vrátia, to viem, aj tu platí zákon zachovania energie. Vrátia sa vtedy, keď to budem najmenej čakať.“ (s. 69/70)

Na sútoku pre mňa bolo pripomienkou ľudskej krehkosti. No znova opakujem, pozorný čitateľ objaví v príbehu oveľa viac. Či už zamyslenia nad stratou ľudskej dôstojnosti, ktorú prináša ťažká choroba, motív súznenia s prírodou, otázku vlastnej hodnoty, konfrontácie so smrteľnosťou... Všetky tieto témy vytvárajú jemné mozaiky životov zlievajúcich sa na sútoku existencie.

Myslela som si, že pocit šťastia sa naplno rozvinie vtedy, keď naokolo nebudú žiadne prekážky, len otvorený priestor, no nestalo sa tak. Sloboda v osamelosti šťastím človeka nenaplní. (s. 142)

Rád by som sa Monike Kompaníkovej poďakoval – za jej láskavosť pri rozhovoroch, za knižku, za milé venovanie a za chvíle, ktoré som mohol stráviť s jej príbehom.

Monika Kompaníková: Na sútoku

Artforum, 2016

Zobraziť diskusiu (0)