Úryvky z knihy

Zo škôl a rodín sa postupne vytráca naša súcitná schopnosť reflektovať, premýšľať a sústrediť sa na vnútornú pohodu seba a iných. Hodnoty systému upokojenia a spolupatričnosti sa nepodporujú, čo oslabuje rozvíjanie súcitu. Málokedy sú ľudia povzbudzovaní, aby sa iba jednoducho naučili byť pokojní, spokojní s tým, čo majú, a „nič nerobili“. Iba zriedka učíme deti vychutnávať si, čo sa k nim dostáva prostredníctvom zmyslov. Namiesto toho nás učia, aby sme zamerali svoje premýšľanie na to, „ako si prilepšiť, ako zvládnuť viac skúšok, dostať lepšie známky, neprepadnúť sa na rebríčku úspechu“. Deň po dni nás učia, že nesmieme „zaspať na vavrínoch a nič nerobiť, lebo nás iní predbehnú“, ustavične musíme byť v pohybe, niečo robiť, inovovať a dosahovať. V skutočnosti však výsledky jednej štúdie za druhou dokazujú, že to vôbec nie je prospešné pre naše fyzické a emočné zdravie.

Ak premýšľame o súcite ako o vystúpení do anjelského stavu, v ktorom nás už nebudú trápiť chaotické ťažkosti nášho života, potom sme pravdepodobne nepochopili, o čom súcit naozaj je. Podstatné je, že súcit nie je o vystúpení nad utrpenie; naopak, je o zostúpení do jeho tvrdej reality. Nesnažíme sa rozvinúť súcit na to, aby sme sa v prvom rade zbavili hnevu, úzkosti alebo príjemných túžob, ale na to, aby sme ich vedeli podržať v súcitnom priestore a rozvinuli si múdrosť na ich spracovanie.

Podľa legendy leží semienko súcitu spiace pod jazerným bahnom. Môže tam ležať po celý život, celkom skryté a bez povšimnutia. Predstavuje našu schopnosť premieňať naše vlastné životy a životy mnohých iných a zásadne tak ovplyvniť svet. Bahno znázorňuje našu temnejšiu stránku – všetky tie zložité, problematické túžby a emócie, ktoré nás každodenne ovplyvňujú, ako sú hnev, túžba, žiarlivosť a pýcha. Symbolizuje tiež naše sklony k sebectvu a neuróze, ktoré nás obmedzujú a zamestnávajú. Sú to všetko veci, ktorých by sme sa najradšej zbavili, ale nie je to také ľahké, pretože tieto emócie sú súčasťou našej rozvinutej mysle. Jazero je symbolom hĺbky psyché a jeho hladina predstavuje hranicu medzi našou nevedomou skúsenosťou a vedomým životom.

Takže, aj keď vieme byť neuveriteľne deštruktívni, krutí, sebeckí, materialistickí, chamtiví a lakomí – ako nám bohužiaľ ukázalo posledných niekoľko tisíc rokov –, ak premýšľame o tom, ako v skutočnosti bola naša myseľ formovaná evolúciou na čo najoptimálnejšie fungovanie, vychádza nám, že v tom kľúčovú rolu hrajú naše schopnosti spolupatričnosti – afiliácie. Dáva nám to reálnu nádej, že je možné vytvoriť lepší a spravodlivejší svet. Naučiť sa viac o tom, ako stimulovať, podporiť a pracovať so vzťahmi založenými na spolupatričnosti, ktoré nám prinášajú nadšenie a radosť, rovnako ako upokojujú a dodávajú pocit bezpečia, je výzvou pre budúcnosť.

Táto kniha prináša príbeh o tom, ako sa naša myseľ stala takou, akou je, čo vieme o jej fungovaní a, čo je najdôležitejšie, ako ju môžeme vytrénovať, aby sa dokázala popasovať s výzvami, ktorým čelíme vo vonkajšom svete a tiež vo svojom vnútri, keď nás zaplavia emócie a pocity.

Súcitná motivácia má viacero úrovní. Na tej základnej je to prianie byť láskavý a nápomocný sebe i ostatným. Ale na hlbšej úrovni je prepojená s múdrosťou. Tá pramení zo vznikajúceho poznania toho, aký je život ťažký a ako s ním naozaj „bojujeme“: všetko je nestále; formy života sa vynárajú, prosperujú, rozkladajú sa a zomierajú, niekedy veľmi bolestne; telo je krehké, ľahko sa zraní a je vystavené tisícom chorôb; mozog sa ľahko prepne do krutosti a násilia. Všetko toto je súčasťou balíčka zvaného život.