V stopách Anny Politkovskej
Rusko, ktoré dnes pre agresiu voči Ukrajine prišlo o akékoľvek sympatie, možno preskúmať rozmanitými spôsobmi. Väčšina z nich bude mať svoju váhu, naliehavosť a osoh.

Je potrebné odhaľovať najvyššie poschodia kremeľskej politiky a ľudí, ktorí posluhujú Putinovi. Nemôže uškodiť ani lepšia zorientovanosť v dejinách, pretože skrachované impérium si ešte aj dnes (a veľmi nešťastne) lieči staré zranenia.

Najužitočnejšie je priblížiť sa k obrazu Ruska cez ľudí, ktorí tam žijú. Ide pritom o výsostne novinársky prístup. Odvaha opustiť bezpečné svety a s reportérskym pohľadom odkrývať životy reálnych ľudí pozýva čitateľa na mimoriadne dôslednú a presnú cestu.

Jelena Kosťučenková začala so žurnalistikou ako 14-ročná v rodnom Jaroslavli. Po presťahovaní do Moskvy si našla miesto v redakcii Novej Gazety. Posmelená novinárskou drzosťou kolegov a ich podporou sa začala venovať reálnym životom ľudí na moskovskej periférii aj vo vzdialených regiónoch obrovskej ríše.

Namiesto Krymu o kvetoch a kocúroch
V knihe Moje Rusko sa prelínajú dve roviny. Autorka je v jednej z nich osobná. Rozpráva o detstve, o nájdení životnej partnerky aj o rozhovoroch s matkou – tá nadopovaná oficiálnou propagandou odmieta poznanie, ktoré sa jej snaží sprostredkovať dcéra novinárka. Keď už bolo veľmi zle (napríklad pri obsadení Krymu), dali prednosť nezáväznej telefonickej debate o kvetoch a o tom, že kocúr celú noc lozil po skriniach...

V každej krajine sveta existujú okrem úspešných a vplyvných aj chudobní, bezvýznamní a odvrhnutí na okraj. Kosťučenková v príbehoch prostitútok, obyvateľov psychiatrických liečební, obetí ekologických katastrof, rodičov detí z Beslanu či príslušníkov zabudnutých menšín z úplného severu Ruska odkrýva základný – špecificky ruský – mechanizmus spoločenskej katastrofy.

Začiatkom aj pokračovaním ľudských tragédií je všeobecná nevšímavosť. A hoci štát už formálne ponúka administratívne mechanizmy na pomoc v núdzi, uskutočňujú ich opäť majstri nevšímavosti a pasivity.

Ruský človek je stále človekom z veľkej časti sovietskym. Má k dispozícii internet a mobilný telefón, ale ďalej žije s pocitom vlastnej bezvýznamnosti. Tú znovu a znovu potvrdzujú policajti, úradníci, sociálni pracovníci či hocijakí iní „majitelia moci“ v blízkom okolí. Formálne pravidlá a základné štruktúry pomoci sú znefunkčnené korupciou a všeobecne tolerovanou agresivitou.

Denník duše svojho národa
Kosťučenková získala túto skúsenosť aj vo vzťahu k vlastnej novinárskej misii. S médiami sa vlastne počíta – môže klopať na dvere, písať emaily a žiadosti o informáciu. Je však tolerovaná iba jej existencia, nič viac.

Rozhodujúci aktéri jej prácou pohŕdajú. Znamená pre nich komplikáciu, novinárku považujú za zbytočnú, otravnú alebo naivnú. V ich mentálnom svete i praktickom nastavení už niet miesto na víziu zlepšovania sveta alebo citlivosti voči núdznym a bezmocným.

Ruský svet je hrubý a cynický. Udupaní ľudia o to ľahšie podľahnú štátnej propagande a pridajú sa k vojnovému ťaženiu proti susedom odhodlaným žiť inak.

V Kosťučenkovej reportážnych príbehoch nevidno tradičné hodnoty, ktoré Rusko vraj vehementne zachraňuje pred dekadentným Západom. Vidno len alkoholizmus, rodinné vzťahy rozpadnuté na kúsky osamelosti a masové sebectvo. Legendárna široká ruská duša sa dnes poriadne zúžila a jej mantinely sú strašidelne blízko seba.

Toto nie je kniha spísaná nepriateľmi Ruska. Svetlana Alexijevičová vo svojej anotácii píše, že odvážna novinárka si „vedie denník duše svojho národa s láskou i nenávisťou“.

Taký je nakoniec aj náš údel. Ľúbime vlasť, aj by sme ju v slabej chvíli najradšej vymenili za nejakú inú. Nie je dôvodom hanbiť sa za emócie, nech sú akokoľvek protichodné. Jediným zlyhaním je zostať navždy pasívnymi.

Jelena Kosťučenková: Moje Rusko (Zprávy ze ztracené země)

Preklad: Libor Dvořák

Argo, 2024

Zobraziť diskusiu (0)