Spisovateľ

Ako obvykle som nečinne ležal v posteli. Cez okno som nevraživo pozeral na vzdialené žeriavy, ktoré sa nad rozostavanými výškovými budovami pomaly pohybovali zľava doprava. Z diaľky vyzerali ako šedé kokteilové slamky. Stavali medzi mnou a slnkom budovu, špinili ňou moju krásnu vyprahnutú panorámu, ktorá sa mi predtým naskytovala pri pohľade z mojej postele z bytu na najvyššom poschodí. Moje okno prerábali na nechutný plastický obraz. Neznášal som tie žeriavy, pretože ma postupne oberali o môj mestom nepoškvrnený výhľad a vkladali do čistučkého neba hrubú prasklinu. Pri pohľade na stavbu a na žeriavy som mal pocit, že ma na posteli zasypala lavína. Netušil som, či sa môj nos dotýka juhu alebo severu. Nadobudol som presvedčenie, že planéta sa prevrátila zhora nadol ako presýpacie hodiny a pribúdajúce poschodia výškovej budovy sa sypú na dno oblohy. Keď na budove pribudlo poschodie, zo mňa niečo ubudlo. Budovu staval zo mňa, bol som jej stavebným materiálom a bolo mi jasné, že po jej dokončení ostanú po mne len prázdne vrecia a palety.

Premohla ma chuť ísť sa pozrieť na rastúcu stavbu zblízka. Odvtedy som to robil každý deň. Sedával som na lavici autobusovej zastávky a na druhej strane cesty som sledoval žeriavy s napnutými oceľovými lanami, nákladné autá, robotníkov v oranžových prilbách, bagre, hemžili sa v blate, v jamách, na štrku. Keď som už nevládal sedieť, prešiel som cez cestu, oprel som sa o drôtený plot a študoval som pootvárané tunely v zemi, v nich sa ako obézne pytóny plazili k obnaženej kostre budovy tučné káble, pozoroval som drobné ľudské postavy pobehujúce po vysokých lešeniach, pozeral sa na panely zahalené v kúdoloch prachu, počúval som ohlušujúce rinčanie železa, všetok ten hromový rachot.

Denne som na vlastné oči videl, aké množstvo ľudí, organizovania, strojov a práce treba na to, aby ma obrali o moje prázdne nebo za oknom, o jedinú prázdnotu v mojom živote, ktorú som mal rád. Pozorovanie stavby sa pre mňa stalo závislosťou, podobnou ako trávenie času s Vandou. Kým Vandin záujem o mňa ma omladzoval, dianie na stavbe mi dávalo pekný pocit, že som pri vzniku niečoho nového, nového sveta, ktorého súčasťou sa stanem.

Vanda a Stavba spolu ladili, potreboval som ich obe.

Keď sa mi nechcelo ísť pešo, zaviezol som sa k stavbe autobusom. Nikdy som tam nešiel autom. Potreboval som mať okolo seba ľudí. Chcel som ľudí pozvať do môjho románu, aby sa v ňom cítili ako doma, aby v ňom slobodne a bez hanby robili to, na čo práve myslia, aby sa premenili na vety, na príbeh, v ktorom im je všetko dovolené.

Hanbil som sa pred sebou – ak som si aj myslel, že vidím za roh, že sa dokážem pozerať na svet ako na témy a súvislosti medzi nimi, napriek tomu nie som schopný vytiahnuť z jeho zložitého celku aspoň niečo maličké, jednoduchý príbeh dvoch cestujúcich v autobuse, ktorí sa na začiatku románu do seba zamilujú a na konci spoločne skočia z mosta do rieky. Ale nemal som ani poňatia, čo sa stalo medzitým a ako k samovražde dospeli.

Reklamná agentúra raz navrhla pre našu firmu kampaň, ktorá sa mi zdala učebnicovo trefná a kreatívna, originálna a pritom jednoduchá. Vtedy som dokonca vôbec nemal chuť návrhy reklamnej agentúry tvorivo a strategicky vylepšiť. Môj šéf na moje začudovanie vyjadril obavu, že ľudia ju nepochopia, že je príliš komplikovaná. Prekvapilo ma to, pretože návrhy na kampaň sa mi zdali úplne zrozumiteľné, presne táto vec sa reklame nedala vytknúť. Bol som na strane reklamnej agentúry. Marketing som mal na starosti ja a bolo mi nepríjemné v rozpore so svojím presvedčením agentúre oznámiť, že ich návrhy nie sú priechodné. Napokon však ich nápady niečím šéfa oslovili, nechcel ich len tak zmietnuť zo stola, tak sme koncept na reklamný spot dali testovať na focus groupy.

No vidíte, povedal šéf po horlivej diskusii spotrebiteľov, nemusel čakať ani na vyhodnotenie prieskumu. Hovoril agentúre ako nejakým neskúseným amatérom, že ľudia dnes nevedia udržať pozornosť, ničomu nerozumejú, nedajú si námahu, aby rozumeli, a už vôbec sa nenamáhajú porozumieť reklame, to musí byť na prvú, nemôžeme ich nechať pátrať po tom, čo im chceme povedať.

Povedal, že ľudia nevedia, ľudia nerozumejú, ľudia sa v tom stratia, ľudia.

Pritom kampaň ľudom hovorila, že sú výnimoční, mimoriadne výnimoční, a preto si zaslúžia výnimočné veci. Ale šéf povedal, že výnimoční ľudia nevedia, výnimoční ľudia ničomu nerozumejú, nemajú čas, majú čas na jednu, dve asociácie, ľudia, ľudia.

Pripadal som si ako ľudia. No na rozdiel od ľudí som nerozumel ani vlastným myšlienkam, nedokázal som v nich udržať chvíľu pozornosť, boli ako pulzujúci matematický vzorec, hieroglyfy, spleť znakov, obrázkov, všemožných informácií a slov, a moja hlava bola pokazený procesor, neschopná spracovať dáta, ktoré mozog celý život dennodenne do seba vkladal. Bolo to zúfalé a ponižujúce. Nič mi neprichádzalo na um, nebol som schopný nič vymyslieť a napísať, nič, do čoho by som sa mohol schovať. Bál som sa sám seba, desil som sa vlastnej hlavy, tak ako sa dieťa bojí zlého sna. Cítil som osamelosť. Útočisko som hľadal u Vandy a na Stavbe.

Vanda a Stavba. Bez nich by som zošalel.

Ondrej Štefánik

Som Paula

Tatran 2016

Zobraziť diskusiu (0)