Opísať svet jednou vetou
Román Bena Lernera 10:04 je úsilím vyhmatať v de(kon)štruovanej spleti (kon)textov sveta zmysel (života), a to aj napriek čiastkovosti sveta a vedomiu toho, že proces hľadania nikdy nebude ukončený. A – podľa rozprávača knihy – najlepší spôsob, ako to vyjadriť, je oprieť sa o výrazové prostriedky súvisiace s poéziou.
One big totaled prosody
Postmoderná beletria spravidla stojí na fakte fragmentarizácie sveta a nemožnosti jeho opätovného scelenia. Výrazom toho je intertextualita, teda odkazovanie na iné (kon)texty (i keď v širšom zmysle slova je akákoľvek literatúra inter[kon]textuálna), neraz s využitím metódy palimpsestu, teda navrstvovania „predošlých“ (kon)textov jedného cez druhý, vďaka čomu sú v tomto procese staršie vrstvy simultánne odkrývané aj prekrývané.
Meditačná ne-epika
Ďalej môžeme nad postmodernou uvažovať v dvoch smeroch: buď ide predovšetkým o poukázanie na tento fakt fragmentárnosti a z neho vyplývajúcu absenciu zmyslu, alebo môže ísť o úsilie vyhmatať v tejto de(kon)štruovanej spleti (kon)textov zmysel (života), a to aj napriek čiastkovosti sveta a vedomiu toho, že proces hľadania nikdy nebude ukončený. Román Bena Lernera 10:04 by som zaradil do druhej kategórie.
Interpretovaná veta je asi najvýstižnejším opisom stavu sveta v knihe. Lernerov rozprávač sa považuje viac za básnika ako za prozaika a aj 10:04 má akúsi lyrickú, respektíve neepickú kvalitu: kniha je skôr meditáciou než „tradičnou“ naratívnou prózou. Táto meditácia sa prirodzene opiera o narátorove znalosti lyriky, tu zastúpené výrazom „prosody“ (označuje štúdium viazaných foriem verša), ktorý reprezentuje usporiadanie, „poriadok“.
Ani totálne, ani totalistické, ale totalizované?
Prozódia je tu však „totaled“. Tento výraz pochádza z leitmotívu románu: „totaled art“ sú poškodené umelecké diela s „nulovou“ hodnotou (podľa poisťovacích subjektov). Výsledný „totálny rozpad poriadku“ je tak metaforou neskorého kapitalizmu. Ten prostredníctvom komodifikácie a kvantifikácie všetkého prekrúca otázku hodnotovosti tak, až to ústi k nahliadaniu na svet nie nepodobnému sartrovskej absurdite (ako v predchádzajúcej citovanej vete).
Interpretovaný obraz tak v širšom kontexte prostredníctvom umenia a poézie, čiže prostriedkov reflexie sveta, výstižne komentuje práve jeho fragmentárnosť a stav permanentnej de(kon)štrukcie. Otázkou ostáva, či tak, ako „rozpad“ tradičných viazaných veršových foriem umožnil vznik voľného verša, vďaka čomu sa vieme lepšie popasovať s novými realitami, môže na troskách „zničenej prozódie“ sveta vzniknúť čosi zmysluplné.
Ben Lerner: 10:04
Granta Books, 2014
Em Mikšík
(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia)