Osamelý bežec v sieti

Rozhovor s Ivanom Štrpkom (vyšiel v časopise Dotyky, 1992)

Ako dnes pociťuješ označenie Osamelí bežci, ktoré ste si ty a tvoji kamaráti kedysi pririekli? Je v ňom moment vyčlenenia sa z istého spoločenstva, ktorý môže byť vnímaný pozitívne aj negatívne. Môže vzbudzovať ľútosť, nesúhlas i uznanie. Čo v sebe skrýva vaša osamelosť? A potom – ten plurál, ten mnohým vŕta hlavou. Ako môže byť niekto „osamelí“?

Tvoja otázka ma teší. Dúfam, že nevytáram priveľa. Áno, toto všetko je tu. Záleží len na tom, kde práve stojíš. A vlastne to potvrdzuje, že mňa aj mojich priateľov už od puberty zaujímala mnohovýznamovosť. Širšie významové pole. Sieť, do ktorej sa dá všeličo chytiť pulzáciou jej jednotlivých bodov a dá sa to aj jednotlivo vyňať alebo utriediť, posúvať, metamorficky uskutočňovať. Čiže zasa jedna analógia so životom. Označenie sme si zvolili sami v polovici 60. rokov ako vyjadrenie nášho životného pocitu. Na tom sme sa spontánne zhodli všetci traja. Jednak to bolo označenie pocitu individuality, ktorá sa dostala do protikladného postavenia voči kolektivizmu, vtedy socialistickému, a vlastne aj voči tomu, ako sa táto psychológia a morálka odrážali vo vtedajšej literatúre. Literatúra bola inštitúciou. My sme nechceli byť v inštitúcii, pod jej kuratelou, nechceli sme sa jednoducho priradiť. Aj domáci literárny kontext sa nám zdal veľmi úzky, aj celá kultúrno­‑politická situácia. Druhý význam – bežec. Pochopiteľne, každý z nás ako mladý muž mal istú skúsenosť so sebou. To sú tie skvelé pubertálne, v živote muža asi najmúdrejšie záchvevy, keď sa človek cíti byť zrelý a chce niečo sebe i ostatným dokázať. Stvoriť svet na mieru vlastného kriku a predstavy. Myslím si, že odtiaľto som sa veľmi ďaleko nedostal, v istom zmysle sa cítim byť stále na začiatku, aj keď som dospelý chlap a všeličo mám za sebou. Keď človek beží, musí bežať sám, použiť vlastné nohy, vlastnú energiu, je to individuálna činnosť…

… a nedá sa imitovať…

… nedá sa imitovať, lebo inakšie sa beh nekoná. Je to sústredenosť do životnej aktivity individualistu. Súčasne ten dynamický pohybový moment… Pohyb na vlastnú päsť a vlastnou silou. Teda aj tento morálny, etický rozmer – to sa nám videlo veľmi dôležité. Najmä v spoločnosti, ktorá sa nám javila statická a pokrytecká, pochopiteľne. Ďalej tam bolo gesto vyčlenenia a potom gesto nezávislosti – v tom, že nejde o nijaké preteky, nezáleží na vonkajších hodnoteniach, na pretrhnutí cieľovej pásky. Išlo o aktivitu: byť sám sebou a vlastnou energiou sa pohybovať. Bola v tom nielen reflexia, ale aj osobný konkrétny a veľmi intímny zážitok – každý z nás vtedy behával. Súčasne tam bolo obsiahnuté množné číslo, naša ľudská solidarita. Aj body, ktoré sa pohybujú v priestore vlastnou energiou, môžu o sebe navzájom vedieť. To je ľudský vesmír proti dogmám neživého priestoru.

Narazili sme vtedy aj na kopec ideologických výhrad. Niektoré boli formulované verejne aj publikované. Tie najostrejšie sa odohrali s vylúčením verejnosti. Bolo to interpretované ako opozičná činnosť mladých ľudí, ktorí hlásajú existenciálny individualizmus, buržoázne myslenie, odvrátenie sa od spoločnosti, osamelosť, uzavretosť. Práve naopak. Nám sa zdala katastrofálne a absurdne uzavretá spoločnosť a nechceli sme byť rovnako absurdne a smiešne uzavretí v nej.

A bola aj odozva naokolo. Keby nebolo došlo k viacerým politickým, mocenským zásahom, mohlo vzniknúť aj niečo také ako široké názorové hnutie, ktoré už vôbec nesúviselo bezprostredne s nami. Tej našej metafore osamelobežectva rozumeli citliví individualisti celej generácie. Rozumeli jej aj ľudia moci. Poézia tu bola prostredníkom. Dodnes ľudia reagujú na túto našu iniciatívu. Nazval by som ju iniciatívou jednej metafory. Vlastne – zložitej a plodnej.

Každý pohyb má schopnosť strhávať so sebou aj určité segmenty z ospanlivejšieho okolia.

Poznáš to – mladí moralisti, ktorých výhrady, žiaľ, nezostarli. Smutná kariéra. Naše správanie, vystupovanie, formulovanie vecí vychádzalo predovšetkým z popierania literátstva a falošného života. V pozadí však vždy bolo čosi ako naša predstava istej modality básne. Čosi intenzívne kreatívne. A to sme premietali do všetkého, dokonca do konkrétnych životných postojov. Možno trochu naivne, ale naživo. Chlapčenská vzbura mala pravdu. A my sme mali dve desaťročia na overenie vlastného osamelobežeckého kroku. Dnes môžeme pokračovať s poznaním, že každý krok je začiatok. Ale dodnes stretávam ľudí, ktorí sa k nám spontánne a solidárne hlásia, hoci sme sa nikdy osobne nestretli. Čiže niečo tu zafungovalo. Akási metaforická komunikácia. Možno ju potrebujeme aj dnes. Samozrejme, že všetko bolo pretrhnuté okupáciou v šesťdesiatom ôsmom. Metamorfóza: stena, cez ktorú sme prešli vnútorne slobodní, teraz narazila do nás, len čo sme kategoricky otvorili ústa. Vzrušovala nás šanca, aby každý človek mohol naplno a na vlastné triko prežívať svoj vlastný život a hlavne aby mohol žiť v prítomnosti. Aby sme odbúrali minulosť, ktorá sa stala minulosťou bez toho, že by niekedy bola prítomnosťou, prítomnosťou človeka v nej. Spoločnosť neustále žila v očakávaní nejakej budúcnosti, ktorá sa však vždy znova odročila. No individuálny ľudský čas je viazaný iba na prítomnosť. A v nej existujú všetky hodnoty. To nás držalo – akoby sústredenie na okamih zrodu skutočnosti, ktorá má presahy aj do minulosti, aj do budúcnosti, ale je prítomnosťou, schopnosťou byť prítomný, byť „v tom“. Na dejinné škatuľkovanie sme vždy boli hákliví. Aj naša prítomnosť je výzva. Ide o to, udržiavať v obehu isté živné látky dôležité pre premenu, istú citlivosť, a kultivovať tupé prostredie.

Spomínal si, že ako Osamelí bežci ste sa nechceli uzatvárať. Naopak, skôr otvárať voči podnetom, ku ktorým bola spoločnosť hluchá. Na druhej strane viacerí kritici označujú vašu poéziu – a predovšetkým poéziu Ivana Laučíka – za dosť ťažko komunikatívnu. Čo môžeš k tomu povedať?

Podľa mňa je to základný nezmysel. Ak sa mi podarí vydať veci, ktoré som napísal v poslednom čase, tak to bude moja konkrétna odpoveď. Ale vráťme sa k problému teoreticky. Myslím si, že problém určitej náročnosti alebo takzvanej nezrozumiteľnosti istého typu literatúry, lyriky zvlášť, vzniká tým, že v našom kultúrnom prostredí fungujú zaužívané alebo už strávené spôsoby interpretácie textov. Racionálne ľudia nájdu spôsob, ako ich rozložiť, zložiť, analyzovať. Čo sa týka nášho paradoxu – otvorenosť voči svetu, a pritom istá komunikatívna náročnosť alebo aj bariéra –, intencia, zdôvodnenie toho „prečo“ vychádza z potreby vyjadriť sa čo najpresnejšie, najprirodzenejšie, hoci to vyzerá veľmi komplikovane. Problém takzvanej nezrozumiteľnosti mám rád, bez nej by som sa nedokázal konkrétne a zrozumiteľne vyjadriť. Bol by som nemý. A Laučík s Repkom asi tiež. A každý, kto nám ju otĺka o hlavu, je už náš človek. Jednou nohou je už „v tom“. A „byť v tom“ je báseň. Takže, Stanislava…

Asi preto sa tak rada vyhrávam s Laučíkovou a tvojou poéziou. A keď už sme pri tom „otĺkaní“… O hlavu sa otĺkajú píšťalky, nie problémy (chápeš). Ale späť ku komunikatívnosti. Ide zrejme aj o to, či je mnohovýznamovosť básnickej reči rozbiehavá alebo zbiehavá. Či obraz rozptyľuje alebo naopak spevňuje v jeho prepletenej zložitosti.

Mnohovýznamovosť… Báseň je pre nás neopakovateľná akcia. Je tým, nie o tom. Je autentickou skutočnosťou, a nie výpoveďou o skutočnosti. Alebo: je to prízrak, no nie spev o prízraku. Ach, jaj…

Mnohovýznamovosť. Vychádzajme zasa z metafory behu ako pohybu. Simultánne tu beží niekoľko procesov. Od elementárnych fyzických zážitkov, pocitov alebo „počitkov“ až po to, čo sa človeku deje na pokožke alebo čo sa mu odohráva v hlave. Paralelne beží viacero dejov. Podobným spôsobom sa skladajú aj významy. Jednoducho sme sa chceli vyjadriť komplexnejšie, a preto používame povedzme juxtapozičný princíp, keď sa vedľa seba rýchlym strihom kladú veci, aby vytvárali súvislosti, už spomínanú sieť. To bola jedna taká teória, ktorú som kedysi zložito vysvetľoval, dokonca kreslil po tabuliach. Predstava otvorenej básne ako siete, ktorá tvorí isté významové pole, kde sú všetky významy prepojené a všetky zasvietia, obracajú sa na vnímateľa, aby chytili práve jeho, aby bol vtiahnutý do hry. Pritom rozhodne nešlo o princíp nejakého surrealistického mimovoľného automatizmu. Takáto ľubovoľnosť v tom rozhodne nie je. My sa snažíme vyjadriť čo najpresnejšie, aby teda text v sebe niesol to, čo má povedať. No nešlo ani o to, že by sme vopred a priori vedeli, čo má povedať. Vzniká to v básni, ona je presne tým. Ak si všimneš, u nás to v podstate nikdy nebolo a nie je tematizované písanie. Sú iba isté okruhy pocitov, vnímania, mlčania, isté okruhy meditovania v akcii – skôr sú tam artikulujúce sa situácie… To, že tak a tak konkrétne sme.

Áno, skôr vytváranie si vlastných indikátorov, a nie tém…

… čiže citlivosť v praxi. No a to je pre mnohých prvá bariéra zrozumiteľnosti – táto otázka: A kde je téma? Keď sa v texte nedá okamžite pristihnúť téma alebo idea, tá základná alebo dominantná, začína sa zmätok. Ale práve to je výraz toho, čo chceme, náš vedomý zámer. Text… Dá sa povedať, že je plošný ako kresba, ktorá sa odohráva v dvojrozmernom priestore. My sme mali od začiatku pocit, že básne by mali byť živé, so zábleskom ešte ďalšieho rozmeru. Ako povedzme akýsi mobil existujúci vo vzduchu, ktorý sa tam dokáže udržať vlastnou energiou významov. A dá sa doň vidieť, do štruktúry jeho koexistencie so vzduchom. A keď vydáva energiu, významy v ňom sa rozvibrujú – má to byť vnímateľné a viditeľné. Ako? Určite je rad možností. Ale dôležitý a zásadný je ten rozdiel medzi básňou ako plošnou kresbou a mobilom, povedzme Calderovým, ktorého trojrozmernosť vychádza v ústrety štvrtému rozmeru, ktorým je v tomto prípade vzduch. Ťažko potom hodnotiť tými istými kritériami.

My sme toto, prirodzene, nevymysleli, iba sme akosi inštinktívne išli po otvárajúcej sa línii. S ňou súvisí aj problém vnímania. Ľudí by to malo podnietiť k tomu, aby aj oni zmenili svoj uhol vnímania. Otázka je, do akej miery to ide samo a do akej miery to aj bolí. Alebo je bariéra na našej strane…? Celkom isto sa takýmto písaním určitá bariéra tiež vytvára. To je paradox komunikácie. Otázka jazyka. Od začiatku sme sa venovali aj jazyku, problémom mechanizmu poetiky. Jazyk ako východisková situácia na písanie básní. Na rozdiel od inej vývinovej línie, ktorá fungovala aj na Slovensku a ktorá pretrváva… Od začiatku sme mali podozrievavý vzťah k jazyku ako takému. Ako k hotovému, takému, ktorý by nám mal byť k dispozícii, obsiahnutý v akomsi pomyselnom slovníku a čakajúci len na to, aby si ho použila – jednoducho, iba si vyberieš svoju formuláciu. Tento prístup k jazyku sme absolútne neakceptovali. A neakceptujeme, čím možno vytvárame aj problém zrozumiteľnosti, o ktorom sa rozprávame. Ale som presvedčený, že práve toto je na pokuse o báseň to tvorivé a zaujímavé, toto vytváranie individualizovaného jazyka. Dôležité je, že význam sa rodí až v kontexte. A v istej tenzii alebo intencii sa potom utvárajú aj významové vzťahy v texte. Čiže nejde nám o nejaké lineárne odvíjanie významov. To je ďalší moment v analógii plošného a priestorového vnímania. Išlo nám o priestorovú, významovú štruktúru, v ktorej sú jednotlivé významové obvody prepojené. Ako v rádiu. Ale tieto spojenia sú ponorené, sú skryté, a z reproduktora vpredu vychádza iba jediný jednoliaty zvuk. Neraz iba tušíš, ale nevieš, prečo a čo vlastne to tam ešte vibruje, či sú to perkusie alebo nejaké cvrčky. Niekoľko integrujúcich sa významov kdesi na pozadí môže zásadne zasiahnuť do samotného jadra významu v básni. Čo je v básni integračný a čo dezintegračný proces? – to je tá stále vzrušujúca otázka. Ako v živote. V každom prípade to, čo sa označuje za takzvanú nezrozumiteľnosť, je dokonca nevyhnutné, lebo až tam sa podľa mňa začína jazyk, tam sa tvorí konkrétny a jedinečný význam.

A v poézii predsa naozaj nie je dôležité, aby sme v každej chvíli nachádzali a dodatočne racionalizovali všetky komunikované obsahy alebo významové okruhy…

Jednoducho ide o výsledný dojem. O to, čo funguje. A keď to funguje tak, že to v človeku niečo evokuje, že ho to osloví alebo vyruší, podnieti, podráždi, tak je to v poriadku. Nechcem prispieť k znejasneniu toho, čo by bolo treba vyjasniť, ale som presvedčený, že typ lyriky, aký píšeme, zákonite prechádza istou jazykovou bariérou alebo konvenciou. Sám jazyk musí prejsť fázou nemoty. Vytvára si ju od počiatku, v aktívnom procese akejsi artikulácie. Nie fázou mlčania, lebo mlčanie obsahuje zamlčaný význam, teda hotový význam, ktorý už potenciálne existuje. Nazvime to pracovne fázou nemoty, ktorá sa rozlieha medzi elementárnym jazykom bežnej komunikácie a jedinečným jazykom, ktorý vzniká slobodne, tvorivo, novým usúvzťažňovaním, vedúcim k plným významom. Ak lyrika cez túto fázu neprejde, tak tam chýba základná vitálna operácia premeny, metamorfózy, ktorá nás privedie k pôvodnému živému jazyku. Na rozdiel od istých ľudí, ktorí pracujú so sémantikou jazyka ako s génovou manipuláciou buniek, povedzme taký Chlebnikov – iste, to všetko sú ohromné, čarovné veci, kde funguje energia jazyka –, my by sme boli radi, keby tam fungovala energia významov, ktorá podľa nás výraznejšie korešponduje s takou tou inakšie vlastne neartikulovateľnou vibráciou, s našou citlivosťou na život.

Človek sa môže stať aj otrokom jazyka. Z toho vyplýva ten náš podozrievavý vzťah k jazyku, ktorý by nás mohol dokonca odviesť niekam preč, kde nie sme a kde by sme nechceli byť. Je to veľké riziko. A nielen riziko prílišného komplikovania vecí, ale aj riziko, že sa nahromadí priveľa slov – namiesto významov. A to je absolútny opak toho, čo sme vždy pociťovali. Potom aj Tristan tára. Je to číra literárnosť… LiTÁRAtúra. Bublina. Existenciálny klam. A ham – potrava pre figuríny, ktoré nepodstupujú otvorený vzťah so svojím vlastným životom… Čo je prehra. Opačný moment, keď sa energia nedokáže realizovať v tom, že sa vyžiari do významov.

Ivan Štrpka (30. 6. 1944, Hlohovec) pracoval v geologickom prieskume. Študoval španielčinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v súčasnosti je šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Knižne vydal: Krátke detstvo kopijníkov (1969), Tristan tára (1971), Teraz a iné ostrovy (1981), Pred premenou (1982), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Krásny nahý svet (1990).

Pre speváka a skladateľa Deža Ursinyho napísal texty k nasledujúcim LP platniam: Pevnina detstva (1978), Nové mapy ticha (1979), Modrý vrch (1981), 4/4(1983), Bez počasia (1984), Zelená (1986), Na ceste domov (1987), Momentky (1990). Tieto piesňové texty boli vydané v zbierke Modrý vrch (1988). Spolu s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom zakladateľ literárnej skupiny Osamelí bežci.

Zobraziť diskusiu (0)