Oscar Romero
Existujú ľudia, ktorí bez váhania zavraždia iných, len aby umlčali pravdu alebo nežiaducu kritiku. A to za tichého prizerania vlády. Jednou z osobností s týmto drastickým osudom bol aj salvadorský biskup Oscar Romero, popravený priamo počas omše. Jeho smrť bola trestom za dlhoročné vyjadrovanie k armáde, oligarchii prepojenej na štátnu moc, k priepastnej sociálnej nerovnosti a odsudzovanie vlády založenej na zastrašovaní a prenasledovaní oponentov.
Juhoamerický štát Salvador patril a naďalej patrí k mimoriadne nebezpečným miestam sveta. Jeho históriu sprevádza takmer neprestajné násilie, obyvateľstvo terorizovali v 70tych rokoch 20. storočia eskadry smrti, neskôr gangy, drogové kartely, v rokoch 1980 až 1992 bola v krajine občianska vojna. Salvador dlhodobo trpí preľudnenosťou a chudobou, moc má v rukách striedavo oligarchia (pričom politici sú jej bábky) a armáda.
„Teror sa stupňoval na obidvoch stranách. Kým v roku 1978 sa zaznamenalo asi 150 vrážd s politickým pozadím, v roku 1979 to bolo asi 600, a to až do októbra, keď štátny prevrat znovu zmenil situáciu. Celkovo možno povedať, že represívne násilie, ktoré malo k dispozícii rozmanitejšie prostriedky, bolo kvantitatívne vážnejšie a brutálnejšie ako protištátne. Zvyčajne sa stávalo, že jedno násilie vyvolalo druhé. Bolo to ako vzájomná predohra vojny. Gerilová logika „čím horšie, tým lepšie“, ktorá velebila revolučný ideál na úkor hodnoty života, bola zrkadlovým obrazom logiky vojenských spravodajských služieb, podľa ktorej bolo nutné odstrániť aspoň dvestotisíc Salvádorčanov infikovaných komunizmom.“
Za takýchto okolností je mimoriadne ťažké šíriť myšlienky dobra, mieru a solidarity. Presne to však nikdy neprestal skúšať Oscar Romero (1917 – 1980) biskup pôsobiaci v ťažko skúšanom regióne, kde okrem neprajných podmienok panovali aj nezhody vo vnútri cirkvi. Podrobný a dôsledný životopis mapuje nielen osudy Oscara Romera, ale aj jeho duchovný vývoj, vzťah k cirkevným a inštitucionálnym autoritám, opisuje konflikty medzi biskupmi, venuje sa teológii oslobodenia a prakticky neustále uvádza čitateľov do širších spoločenských súvislostí. Počas čítania si viackrát uvedomíme, ako málo vieme o neskutočne tvrdých podmienkach, v akých pracuje cirkev v Južnej Amerike v snahe vykoreniť ohromujúcu sociálnu nespravodlivosť.
Oscar Romero patril ku kňazom, ktorí sa snažili uviesť do praxe princípy Druhého Vatikánskeho koncilu, zastával skôr konzervatívne názory a neangažoval sa v politike, bol praktický človek zameraný na pastoračnú činnosť. Kniha neprináša žiaden idealizovaný obraz, neprikrášľuje: biskup niekedy reagoval energicky, prudko, bol tvrdohlavý, nie vždy rozumel diplomacii, ale zároveň rád viedol dialóg a dokázal obhajovať vlastné pozície. Zásadným bodom zlomu bola pre neho smrť Rutilia Grandeho, zavraždeného kňaza, ktorá spôsobila zmenu Romerových postojov. Tento obrat priviedol Romera k častému vystupovaniu na verejnosti, napr. v rádiu, komunikoval s predstaviteľmi vládnej moci aj opozičnými silami a zasadzoval sa za ukončovanie násilia aj zmiernenie chudoby.
„V krízovej situácii národa sa Romero stal defensor civitatis, obranca mesta, podľa tradície cirkevných otcov v staroveku bránil prenasledované duchovenstvo, ochraňoval chudobných, presadzoval dodržiavanie ľudských práv.“
Súvis je potrebné hľadať z časti aj v teológii oslobodenia, ktorá patrila k výrazným prúdom v Južnej Amerike. Romero býva uvádzaný ako príklad typického predstaviteľa tohto smeru, ale bol pre neho skôr inšpiráciou ako dominantnou paradigmou. S teológiou oslobodenia mal Romero viac spoločných názorov: obracal pozornosť na chudobu; sociálnu nerovnosť; upozorňoval na štrukturálne násilie a jeho zdroje: vládu, armádu, drogové kartely; kritizoval kapitalizmus, resp. konzum a sústreďovanie na hromadenia bohatstva; vyzdvihoval obete: chudobných, trpiacich, zabíjaných. Romerovi nepriali viacerí cirkevní hodnostári, musel sa preto viackrát obhajovať aj v Ríme pred pápežmi.
Oscar Romero v marci 1980 vyzval vojakov k neuposlúchnutiu rozkazov, ktoré by mohli viesť k zabíjaniu a to malo za následok, že ho 24. marca počas bohoslužby zastrelila eskadra smrti zložená práve z bývalých vojakov. Odkaz Oscara Romera pretrval až do súčasnosti (aj s niektorými mýtmi), ale aj cez jeho životopis je skutočne dôležité pripomínať si, aké obete prinášajú ľudia hľadajúci sociálny zmier a odhaľujúci deštruktívne sily aj za cenu najvyššej obete.
Roberto Morozzo della Rocca: Oscar Romero. Prorok nádeje
Preklad: Klaudia Kuchtová
Spolok svätého Vojtecha 2017
250 strán