O nutričnej hodnote snov

Uprostred noci som sa zobudil vydesený tým, že mi Gešternach zje sen, ktorý som sníval o tebe. Zúrivo som vyskočil z postele a udrel som ho do nosa celou silou. Gešternach pustil zvyšky sna, ale ja som neprestával a ďalej som doňho búšil. Aj keď sa plazil pod posteľou a stratil svoju zjavnú podobu, neprestal som udierať do toho nemotorného tieňa. Nakoniec som prestal. Vyčerpaný a spotený som pozbieral, čo zostalo zo sna. Nenechal toho veľa, iba čierne tepláky, čo si mala oblečené, tvoj hravý úsmev a neurčitý dotyk medzi nami, neviem aký – azda objatie. Gešternach zjedol všetko okolo, nechal iba to, holé. Zostal som ležať natiahnutý na zemi, zúfalý a tichý, oblečený iba do spodkov a pokrytý vrstvou potu. Hodiny trpezlivého spánku v očakávaní, kým príde sen. A teraz – nič, horšie než nič, iba jediná kvapka chuti stekajúca do mojich úst zo zmiznutého nanuka. Spod postele sa ozval slabučký plač. Bol to Gešternach. Najprv som si myslel, že plače od bolesti, napokon, tieň utŕžil odo mňa hrozné rany, lenže v jeho kvílení nebol ani náznak bôľu. Ochutnal som Gešternachove slzy, čo tiekli po podlahe izby, a na jazyku som pocítil sladkú chuť – Gešternach plakal od šťastia a jeho slzy mi rozprávali o úžasnej chuti toho sna, ktorý mu rozochvieval každý kúsok neexistujúceho tela. Jeho vzlykot mi odhalil tie dlhé noci, keď čakal pod posteľou, prázdny, živený len kúskami mojich snov. Sny plné nudy a apatie, vzbudzujúce odpor, nemal na výber, len ich pomaly prežúval, sny plné bolesti, straty a strachu, ktoré sa pokúšal zničiť, len aby mi zachránil spánok, a ktoré sa mu tak často bolestivo zasekli v hrdle. Každú noc prehĺtal Gešternach hodinu po hodine ľahostajnosť a utrpenie a zanechával môj spánok hladký a tmavý, a dnes v noci konečne získal odmenu. Uspokojil svoj bolestivý hlad a na zlomok času okúsil alternatívu k prázdnote. Jeho telo poznalo viac než ničotu. Skoro už svitalo, keď tieňová dlaň môjho partnera vykĺzla spod postele a ukázala doprostred izby na kúsočky sna, čo mi ostali: tepláky, úsmev, opojný dotyk, ktorého podstatu som nepoznal, akoby blednúce prsty tieňa vraveli: „Aha, kamoško, nechal som aj tebe trochu tej dobroty.“

Trblietavé oči

Toto je príbeh o dievčatku, ktoré malo zo všetkého najradšej trblietavé veci. Mala trblietavú sukničku, trblietavé ponožky, trblietavé baletné topánky. A bábiku černošku menom Christy, podľa ich upratovačky, ktorá sa trblietala. Ba aj zuby sa jej trblietali, hoci otecko dievčatka trval na tom, že sa lesknú a že to nie je celkom to isté.

„Trblietavá,“ pomyslela si dievčinka, „je farba pre víly, a preto je to najkrajšia farba na svete.“

Na karneval na Purim v škôlke sa prezliekla za malú vílu. Každé dieťa, ktoré prešlo okolo nej, posypala trochu trblietkami a vravela, že to je zvláštny čarovný prášok a keď sa zmieša s vodou, plní želania. A ak pôjdete teraz domov a zmiešate ho s vodou, tak splní aj vaše želanie. Bola to veľmi presvedčivá maska, vyhrala prvé miesto na škôlkarskej karnevalovej súťaži. A pani učiteľka Hila povedala, že keby ju predtým nepoznala a iba tak by ju stretla na ulici, hneď by uverila tomu, že je naozaj vílou.

Keď prišla domov, vyzliekla si masku, zostala iba v nohavičkách, vyhodila do vzduchu zvyšok trblietavého prášku a zakričala: „Chcem trblietavé oči!“

Zakričala to tak nahlas, že sa jej mama rýchlo pribehla pozrieť, či je v poriadku.

„Chcem trblietavé oči,“ povedala dievčina, tentoraz potichu, a hovorila to stále dookola aj v sprche, aj potom, čo ju mama utrela a obliekla do pyžama, mala stále iba obyčajné oči. Prekrásne zelené, ale nie trblietavé. „S trblietavými očami by som mohla robiť toľko veľa vecí,“ pokúšala sa škôlkarka presvedčiť mamu strácajúcu trpezlivosť, „mohla by som s nimi ísť v noci po ceste a autá by ma hneď z diaľky uvideli, a keď budem väčšia, mohla by som v noci čítať a šetriť elektrinu, a keby som sa stratila v kine, vždy by ste ma ľahko našli a nemuseli by ste privolať uvádzača.“

„Čo je to za nezmysel s tými trblietavými očami?“ povedala mama a chcela si zapáliť cigaretu, „nič také nie je, kto ti takú hlúposť nahučal do hlavy?“

„Je!“ zakričala dcérka a vyskočila na posteľ, „a je, a je, a je! A okrem toho, nesmieš pri mne fajčiť, lebo je to pre mňa škodlivé.“

„Dobre,“ odvetila mama, „dobre, veď som si ani nezapálila,“ a vrátila cigaretu do škatuľky. „A teraz poď, ľahni si do postele ako dobré dievčatko a porozprávaj mi, od koho si počula, že existujú trblietavé oči. Nehovor mi, že od tej učiteľky, tej tučnej.“

„Nie je tučná,“ povedalo dievča, „a nie od nej, a ani som to nepočula, ale sama som ich videla. Jeden špinavý chlapec v našej škôlke také má.“

„A ako sa volá ten špinavý chlapček?“

„Neviem,“ pokrčilo dievča plecami, „je taký špinavý, tichý a vždy sedí sám niekde v kúte. Ale má trblietavé oči, to je isté, a ja ich chcem tiež.“

„Tak sa ho zajtra opýtaj, kde ich zohnal,“ navrhla jej mama, „a keď ti to povie, pôjdeme tam a kúpime ti ich tiež.“

„A do zajtra?“ spýtalo sa dievča.

„Do zajtra sa vyspi,“ odvetila mama, „idem si von zafajčiť.“

Na druhý deň prinútila dcérka otca, aby ju do škôlky vzal skoro ráno, lebo už bola netrpezlivá a chcela sa opýtať toho špinavého chlapca, kde zohnal trblietavé oči. Lenže jej to bolo nanič, lebo špinavý chlapec prišiel ako posledný, oveľa neskôr než ostatní. Dokonca ten špinavý chlapec ani nebol špinavý. Teda, jeho šaty zostali trochu ošúchané a fľakaté, ale on sám vyzeral veľmi čisto, ba dokonca aj takmer učesano.

„Hej, ty, povedz,“ rovno sa naňho vyrútila, nepočkala ani minútku, „odkiaľ máš také trblietavé oči?“

„To nemám naschvál,“ ospravedlňoval sa takmer učesaný chlapec, „to sa mi stáva samo.“

„A čo mám robiť, aby sa to aj mne stalo samo?“ potešilo sa dievča.

„Myslím, že musíš niečo veľmi silno chcieť, a keď sa ti to nesplní, potom sa ti oči hneď roztrblietajú.“

„Hlúposť,“ nahnevalo sa dievča, „aha, ja napríklad veľmi chcem mať trblietavé oči, a nič, tak prečo sa mi potom hneď neroztrblietajú?“

„Neviem,“ odvetil chlapec, ktorý sa veľmi zľakol, že sa dievča nahnevalo, „ja to viem len o sebe, nie o ostatných.“

„Prepáč, že som kričala,“ upokojila ho dievčina a zľahka sa ho dotkla malou rúčkou, „možno to funguje iba keď chceš určité veci. Povedz mi, čo tak strašne chceš a neplní sa ti to?“

„Jedno dievča,“ zakoktal chlapec, „aby bolo mojou kamarátkou.“

„To je všetko?“ začudovalo sa dievča, „ale to je strašne jednoduché. Povedz mi, kto je to dievča, a ja jej hneď prikážem, aby sa s tebou skamarátila. A keď nebude chcieť, tak zariadim, aby sa s ňou nikto nebavil.“

„Nemôžem,“ povedal chlapec, „hanbím sa.“

„No dobre,“ povedalo dievča, „to nie je také dôležité a ani sa tým nerieši môj problém s trblietavými očami. Veď ja si nemôžem priať, aby bol niekto môj kamarát, lebo všetci sa chcú so mnou kamarátiť.“

„Ty,“ vyjachtal odrazu chlapec, „chcem, aby ty si bola mojou kamarátkou.“

Dievčina na chvíľu zmĺkla, lebo špinavý chlapec ju prekvapil, a potom sa ho znovu dotkla malou rúčkou a vysvetlila mu tónom, aký vždy nasadí jej otec, keď chce vbehnúť do cesty alebo sa dotknúť elektriny:

„Ale ja nemôžem byť tvoja kamarátka, lebo ja som veľmi múdre a obľúbené dievča a ty si iba obyčajný špinavý chlapec, čo vždy sedí v kúte a mlčí. Jediné, čo je na tebe zaujímavé, sú trblietavé oči, a aj to by hneď zmizlo, keby som súhlasila a stala sa tvojou kamarátkou. Hoci dnes musím povedať, že si oveľa menej špinavý, než obvykle.“

„Ošpliechal som sa vodou,“ priznal menej špinavý chlapec, „aby sa moje želanie splnilo.“

„Prepáč,“ povedalo dievča, ktoré už strácalo trpezlivosť, a vrátilo sa na miesto.

Celý deň bola dievčina smutná, lebo jej došlo, že asi nikdy nebude mať trblietavé oči. A žiadne rozprávky, pesničky či hry ju nerozveselili. A raz za čas, keď sa jej už skoro podarilo na to prestať myslieť, uvidela toho mlčanlivého chlapca, ako stojí na druhej strane škôlky a díva sa na ňu a jeho oči sú, akoby náročky, čoraz trblietavejšie a trblietavejšie.

Etgar Keret

Osem percent ničoho

preklad: Silvia Singer

Artforum 2017

Zobraziť diskusiu (0)