A bol tu ešte iný fenomén, ktorý sa hlboko odrazil v našej pred­stavivosti: petľja Gorbačova (Gorbačovova slučka), čo bola ľudová prezývka pre fronty na vodku.

Boli ohromné. Enormné. A všetci, ktorí v nich stáli, obviňovali výlučne generaľnehotajomníka strany, ktorého prezývali mine­raľnyj tajomník za jeho križiacku výpravu proti chľastu a úsilie nahradiť ho minerálkou. Dokonca i sám abstinujúci líder neskôr pobavene citoval tento gag z obdobia tzv. suchého zákona.

„Idem zabiť toho skurveného Gorbačova!“ zvolá v rade na vodku nejaký chlapík a vyrazí. Vráti sa skormútene o niekoľko hodín neskôr a vzdychne. „Rad tých, ktorí ho chcú v Kremli zabiť, je ešte dlhší.“

Tento žart je len čiastkou toho, akej ľudovej nenávisti sa tešil Gorbačovov boj proti alkoholu.

V ošarpanom obchode s alkoholom neďaleko nášho bývalého domu na Arbate, kde sa stretávali kadejaké čudesné existen­cie, sme s mamou pozorovali ufúľanú starú ženu s modrastou pokožkou, podobnou leštidlu na nábytok. Teatrálnym gestom roztvorila svoj špinavý kožuch z falošnej kožušiny. Bola pod ním úplne nahá.

„Píla, pju a búdu piť!“ hulákala. (Pila som, pijem a piť budem!)

V tvárach ostatných, ktorí čakali na vodku, som si všimla existenciálny, vrelý súcit.

Problém v tomto alkoholickom impériu sa začal v máji 1985. Gorbač (po rusky hrbáč) bol v úrade iba dva mesiace, keď vydal nariadenie nazvané O opatreniach na zamedzenie pijanstva a alko­holizmu. To bola prvá veľká politická novinka – a hneď spustila takú kalamitu, po ktorej Gorbačovova reputácia v Sovietskom zväze zostala trvalo poškodená.

Minerálkový tajomník mal, prirodzene, pravdu. Pitie alko­holu bolo sovietskou sociálnou katastrofou. Predperestrojkové štatistiky boli tajné a zriedkavé, no podľa odhadov až 90 percent drobného výtržníctva a takmer 70 percent vrážd a znásilnení a vyše polovice rozvodov v impériu išlo na vrub nadmerného pitia. Nehovoriac o mimoriadne znepokojujúcom mravnom dopade. Možno, že by nejaký efekt priniesla úplná prohibícia. Namiesto toho však Gorbačov zaviedol typicky polovičné opat­renia, ktoré v konečnom dôsledku viedli k ešte väčšej nenávisti Rusov voči jeho osobe. V skratke: po roku 1985 sa pitie stalo drahším, komplikovanejším a časovo náročnejším.

Došlo k zatváraniu liehovarov a obchodov s alkoholickými nápojmi, zrovnali so zemou vinice, nadmerné pitie sa prísne trestalo. Lenže sklerotický štát zúfalo potreboval peniaze – mimo iného aj na vyčistenie bordelu po černobylskej kata­strofe. No obmedzenie výroby a predaja alkoholu znamenalo zhruba deväťmiliardový pokles príjmov v rubľoch do štátneho rozpočtu ročne. Za vlády minerálkového tajomníka bol predaj alkoholu stanovený len cez pracovné dni od druhej hodiny popoludní. To znamenalo, že opicou vysmädnutá pracovná sila musela odteraz manévrovať medzi pracoviskom a radom na alkohol oveľa premyslenejšie.

Čo nebol práve najefektívnejší spôsob, ako bojovať s pokle­som produktivity práce, spôsobenej popíjaním na pracoviskách.

Dorazili sme do Moskvy koncom decembra. Hlavnou pri­oritou všetkých pred blížiacimi sa sviatkami bolo zohnať chľast. Oslavy nového roku už boli takmer predo dvermi, no v regáloch obchodov nebolo ani stopy po sovietskej ikone z časov hojnosti: sovietskom šampanskom. Aj pečenie bola fuška: droždie a cukor sa kompletne vyparili, lebo sa používali na pálenie samohonky. Zmizlo aj ovocie, lacné buchtičky zvané podušečky, ako aj para­dajková pasta. Nápadití sovietski pijani dokázali vydestilovať slopanicu zo všetkého. Kvap-kvap-kvap.

Na potulkách zasneženou suchou perestrojkovou Moskvou sme sa s mamou občas postavili do radu na vodku, aby sme nasali alkoholický politický humor. Sarkazmus tam tiekol plným prúdom, zatiaľ čo vodka nie.

Na tému drakonických trestov za požívanie alkoholu v práci: Šéf mastí svoju sekretárku. Maša, šepká, radšej otvor dvere – doko­rán –, aby si ľudia nemysleli, že pijeme.

Na tému zvýšenia cien: Hovorí dieťa otcovi: Tati, v televízii hovoria, že vodka bude drahšia. Znamená to, že budeš menej piť? Nie, synak, odpovie tatko, znamená to, že budeš menej jesť.

Na tému dôsledkov kampane proti alkoholu: Gorbač príde na návštevu do fabriky. Súdruhovia, dokázali by ste pracovať po jednej fľaške vodky? Iste. A po dvoch? Jasné. No dobre – a po pia­tich? Však vidíte, že pracujeme!

x x x

Pochopiť v plnej miere sociálnu a politickú katastrofu, spôso­benú Gorbačovovou slučkou znamená porozumieť pradávnemu presiaknutému, premočenému a rozčvachtanému historickému vzťahu Rusov k vodke. Dovoľte mi teda naše blažené rodinné stretnutie ponechať na chvíľu v stave suspendovanej animácie – čo je primerané našej rozprávkovej návšteve – a vysvetliť vám, prečo našu Ródinu môžeme pochopiť iba v zabutylie (cez fľašku).

Chľast, ako vie každé ruské dieťa, človek i pes, je dôvodom, prečo sa Slovania stali kresťanmi. Vladimir, knieža Kyjevskej Rusi, sa s príchodom prvého milénia rozhodol prijať monoteistickú vieru. Začal prijímať vyslancov, prezentujúcich svoje viery. Geopoliticky mal zmysel islam. No zakazoval alkohol! Načo Vladimir vyriekol svoju nesmrteľnú vetu: „Pitie je radosťou Rusi, bez neho nemôžeme byť.“ A tak v roku 998 prijal byzantské ortodoxné kresťanstvo.

Tento príbeh nemusí byť pravdivý, no stanovuje dátum, keď naša Ródina vykročila na cestu pijatiky.

Rusi pôvodne konzumovali medovinu, pivo a kvas, teda ľahko alkoholický fermentovaný nápoj. Vážny problém so zeljonym zmejom (zeleným hadom) sa vynoril niekedy v polovici 15. sto­ročia, keď sa na scéne objavilo pálenie obilného liehu. Nazýval sa rôzne, buď „chlebové víno“ alebo „zelené víno“, prípadne „pálené víno“. Všetky tieto druhy pitia sa neskôr stali známymi ako vodka, teda zdrobnelinou slova voda.

Zdrobnené meno, trvalý masový dopad.

Možnosť príjmov z vodky veľmi rýchlo upútala pozornosť cárov. V polovici 17. storočia štát vlastnil doslova monopol na jej destiláciu a predaj. Prevažnú časť 19. storočia pochádzala až jedna tretina príjmov štátu z predaja alkoholu. Potom vypukla I. svetová vojna. Neschopný cár Mikuláš II. zakázal impériu chľastať, lebo sa bál podobného debaklu, aký Rusko utrpelo v rusko-japonskej vojne desaťročie predtým. Toto poníženie bolo pripisované prá­ve na vrub prepitej armáde. Zlé rozhodnutie. Mikulášov zákaz alkoholu vyprázdnil ruskú vojnovú kasu, pretože výsledkom bola epidémia pálenia načierno, čo destabilizovalo kľúčový trh s obilím. Nedostatok obilia viedol k hladu a hlad k revolúcii. (Nemal minerálkový tajomník na súmraku svojho rúcajúceho sa impéria dávať lepší pozor na príklady z histórie?)

Ani boľševici neboli fanúšikmi vodky a spočiatku zaviedli prohibíciu. Lenin, ktorý si občas dožičil biele víno, prípadne počas exilu mníchovské pivo, nástojil na tom, že ruský prole­tariát „nemá potrebu opíjania“ a nesúhlasil, aby jeho utopický štát obchodoval s „čučom“. Proletár si však myslel svoje. Pretože mu zamedzovali prístup k vodke, hľadal zabudnutie v samogone, ktorý mu dodávali roľníci. Tí radšej svoje drobné a teda vzácne zásoby obilia a pšenice nelegálne pálili, než by ich odovzdali v rámci rekvirácií červeným. Záplava samogonu prekročila všetky medze. V polovici 20. rokov bol opätovne zavedený úplný štátny monopol na alkohol.

A kto bol najhorlivejším zástancom tohto monopolu? Istý Josif Vissarionovič Stalin. „Socializmus nie je možné budovať v bielych rukavičkách,“ karhal ostýchavých súdruhov na straníc­kom zjazde v roku 1925. Pretože nebolo iného zdroja kapitálu, predaj alkoholu mohol poskytnúť a aj poskytol dočasný prílev hotovosti. Oná „dočasnosť“ trvala a trvala a financovala leví podiel búrlivej Stalinovej industrializácie a neskôr aj výdavkov na armádu.

Vypukla II. svetová vojna a Rusko pilo ďalej. Klasickou dávkou počas vojny bolo „komisárových sto gramov“ – to jest prídel vodky pre vojakov, idúcich do boja (zväčša šlo o veľký pohár). To bol recept leningradského protektora môjho starého otca Nau­ma, koktavého komisára obrany Klima Vorošilova. No vodke sa darilo aj na domácom fronte. Napriek masívnemu vzrastu cien tvoril v rokoch 1944 a 1945 príjem z alkoholu až jednu šestinu celkového príjmu štátu. Bol to najväčší individuálny zdroj príj­mov sužovaného impéria.

Za Brežneva sa celá naša Ródina ocitla v kolektívnom zovretí „bielej horúčky“, t. j. delíria tremens. Alebo povedané naším doma vypáleným slangom, Rusko bolo

kak sapožnik – ako čík

v stelku – na mol

v dugu – ako snop

kosaja – nacengané

na broviach – na blato

na rogach – na cáry

pod bankoj – pod obraz

vdrebezgí – na mraky.

V tej dobe už boli národné rituály popíjania alkoholu dávno ustanovené, kodifikované, nekonečne mytologizované. V sedem­desiatych rokoch sa najväčšej sláve tešila pollitra(pollitrovka) za 3,26 rubľa, čo bolo číslo, ktoré malo fetišistický vplyv na národ­nú psychiku. S tým súvisel posvätný granennyj stakan (skosený dvanásťhranový pohár), rituál pitia na trojich (rozdelenie obsahu pollitra medzi tri osoby), povinné „krstenie“ na oslavu všetkého počnúc novým traktorom po získanie doktorátu, ako aj „vybaviť za fľašku“ (za úplatok) čokoľvek od inštalatéra po operáciu srdca.

Vodka sa trbliece v pohári ako ruská poézia, ako jej mýtus, ako jej metafyzická radosť. Ako jej kult, náboženstvo a signifikátor. Vodka bola kultúrnym meradlom, osemdesiatpercentným vehik­lom úniku z dennej socialistickej márnosti. A áno, samozrejme, masívnou národnou tragédiou. Je príznačné, že pred – a najmä počas – gorbačovovskej protialkoholickej kampane sa pollitrovka stala jednotkou výmenných obchodov a menou oveľa stabilnejšou, než bol rubeľ, ktorý aj tak šiel dolu vodou. Vodka ako liek? Iste­že, kurírovalo sa ňou všetko, počnúc obyčajným podchladením (zvláčnenou medom) cez vysoký tlak (výluh z vodky a zelených orechov v šupke) až po akúkoľvek existenciálnu úzkosť. Na dne pohára vodky Rusi nachádzali Pravdu.

A túto Pravdu im Michail Sergejevič Gorbačov zobral.

K jeho dobru treba povedať, že štatistiky neskôr preukázali, že boj minerálkového tajomníka proti alkoholu viedol k zvýšeniu prie­merného veku dožitia u mužov. A potom sa zrútil nadol. V rokoch 1989 až 1994, teda za Jeľcinovej vodkovlády úmrtnosť u mužov vo veku od tridsaťpäť do štyridsaťštyri rokov stúpla o 74 percent. Ale ako povedal Majakovskij: „Radšej zomrieť od vodky ako od nudy.“

Anya von Bremzen: Umenie sovietskej kuchyne, v preklade Igora Otčenáša vydala Premedia

Ilustračná snímka je z kampane, v ktorej Gorbačov propagoval luxusné tašky Louis Vuitton. Na titulnej stránke časopisu v jeho taške sa spomína vražda Alexandra Litvinenka, ktorého Rusi v jeho londýnskom exile otrávili rádioaktívnym polóniom.

ukážku sme prebrali z www.inaque.sk

Zobraziť diskusiu (0)