„Písaním stvorím samu seba“

De Beauvoir je v spomínaní na prvé roky života dôsledná. Čitateľ si len ťažko vie predstaviť niečo, čo autorka vynechala. Pritom to vôbec nie je únavné. Bez ohľadu na to, či píše o koberci v obývacej izbe, zamatových závesoch v otcovej pracovni, rodičoch, súrodencoch, priateľkách, vyučujúcich alebo prvých láskach. Čitateľ sa nenudí zásluhou spisovateľkinho talentu, nekompromisnej úprimnosti, citlivosti jej rozprávania aj kontextov približujúcich dobu a jej kultúru.

„Písaním diela, živeného vlastným príbehom, znovu stvorím samu seba a ospravedlním svoju existenciu. Zároveň budem slúžiť ľudstvu: aký krajší dar mu môžem dať než knihy?“

Mechanizmy, ktoré Simone de Beauvoir držali dole pri zemi a brzdili jej ambície a nekonvenčné očakávania, sú doslova tradičné. Toľkí sa s nimi už konfrontovali – rodičia zasadení do pevných štruktúr, školská výchova podporujúca konvencie a stereotypy či želané aj neželané účinky náboženskej formácie.

Simone bola chráneným, rozmaznávaným dieťaťom a veselým dievčatkom. Idylický autoportrét narúšajú občasné záchvaty zúrivosti. „Myslím si, že ich možno čiastočne vysvetliť búrlivou životnou energiou a extrémizmom, ktorého som sa nikdy celkom nevzdala.“

Jej detská tvrdohlavosť, rozmarnosť a neposlušnosť ju postupne viedli ku konfliktu s pravidlami, rituálmi a rutinou. Tento boj „stojí na začiatku istého optimizmu, ktorý prežil všetky pokusy o výchovu“.

Zodpovedná rebelka

Podoby konfrontácie postupne naberajú na vážnosti aj intenzite. Povojnová parížska kultúra je poznačená prázdnou falošnosťou, podobne aj vzdelávanie odporujúce fantázii a osobnej odvahe. Cesty mladej študentky boli vyznačené na desaťročia dopredu, a pritom rodičia Simone boli relatívne nekonvenční a na svoju dobu liberálni.

„Snívala som o tom, že sa stanem absolútnym základom samej seba a vlastnou apoteózou.“

Inú úlohu jej našepkávali náboženstvo, dejiny, zvyky a mytológia.

„Pasivitu, na ktorú ma odsudzovalo moje pohlavie, som premieňala na výzvu.“

Pamäti slušného dievčaťa nie sú však arogantným manifestom rebelky. Simone sa hlási k dejinám vlastnej disciplinovanosti aj romantizmu. Pri cestách na vidiek sa nechala mámiť prírodou, farbami a vôňami. „Kráčala som, pod holým nebom, naprieč pravdou sveta. Budúcnosť už nebola nádejou: dotýkala som sa jej.“

Aj po rozlúčke s katolíckou výchovou očakávala od iných serióznosť a dobré spôsoby, vysmievala sa z povrchného bohémstva a neusporiadanosti, ktorá často zakrývala intelektuálne a etické obmedzenia. V literatúre bola za každý experiment, odmietala však povrchné pózy a spisovateľský bezobsažný exhibicionizmus.

V atmosfére tohto jedinečného spomínania je naozaj príjemne. Stačí sa nechať unášať plynutím jej detských rokov a postupných odhalení, rytmom malých i väčších príbehov, stretnutí a vzťahov. Slušné dievča v názve prvej časti memoárovej série nie je výlučne iróniou. Cesta za intelektuálnou, ženskou a ľudskou slobodou je predsa výsostne slušnou výzvou a vážnym projektom.

Simone de Beauvoir: Pamäti slušného dievčaťa

Preklad: Kamila Laudová

Inaque, 2025

Zobraziť diskusiu (0)