Osudová príťažlivosť nepriateľov
Pakt Ribbentrop-Molotov určite nie je striktne historickou témou odsúdenou na výlučne odborný záujem. Okolnosti tohto spojenectva aj dnes prekvapujú a dokážu nanovo nasvietiť to, čo sa práve deje.
Spoločne v tankoch i lietadlách
Profesorka súčasných dejín z univerzity Viadrina vo Frankfurte nad Odrou má už na svojom autorskom liste aj prácu o katynskom masakri či kultúrnej pamäti v Bulharsku. Akoby bolo jej vedeckým predurčením skúmať pomedzie východného a západného sveta – raz vymyslenú a inokedy veľmi skutočnú a ťažko prekonateľnú hranicu.
Sovietsko-nemecký pakt bol paradoxným pokusom o spoluprácu dvoch ideologických okruhov. Sovieti i nemeckí nacisti po celý čas sami sebe aj publiku pripomínali nezmieriteľnosť svojich koncepcií. Ani to im však nebránilo odignorovať zábrany a cynicky si rozdeliť korisť. Ich snom predsa nebolo spájať, ale získavať, ovládať a podriadiť všetko ostatné vlastným zámerom. Bez ohľadu na estetiku dohôd a počty mŕtvych.
Je ťažké si predstaviť dôslednejší pohľad na pakt Ribbentrop-Molotov. Weberová sa nikam neponáhľa, a tak do hĺbky odkrýva všetko, čo paktu predchádzalo.
Už v roku 1929 sa Čičerin, komisár zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, rozhodol obrusovať hrany boľševickej diplomacie. Aj Stalin po nástupe k moci dbal na mimoriadne pružnú a pragmatickú politiku voči Nemecku. Uprostred hospodárskej krízy Nemecko poskytlo Sovietom miliónové pôžičky, ktoré mali byť použité na nákup nemeckých strojov a priemyselného tovaru.
Sovieti nemali žiadny problém ani s vojenskou spoluprácou. Nemeckí a sovietski dôstojníci spoločne testovali nové modely tankov a v ruskom Lipecku vznikla spoločná letecká škola.
Zlozvyk rozširovania hraníc stále trvá
Samozrejme, oveľa odpornejšou bola sovietsko-nemecká spolupráca tesne pred začiatkom invázie do Poľska a po nej. Stalin sa potešil možnosti zúčtovať so západnými mocnosťami.
„Politickú alianciu umožnila totalitná podobnosť a imperiálna vôľa k moci.“
Reakcie na pakt s dlho utajovaným dodatkovým protokolom boli rôzne: od šoku, rozčarovania až po velebenie. Komunisti mimo Sovietskeho zväzu boli zmätení až do chvíle, kým nedostali z Moskvy nové „noty“. Tí, ktorí chcú ovládať, si vždy nájdu pesničku, ktorá im vyhovuje…
Rozprávanie o pakte sa postupne rozbieha do takmer neuveriteľných (a extrémne poučných) príbehov sprevádzajúcich rozdelenie Poľska, výmeny obyvateľstva a krutostí, ktorých sa neštítili Nemci ani Sovieti.
Dnes Stalinova veta „sovietska vláda nevidí žiadne nebezpečenstvo v hegemónii určitého štátu nad Európou“ dostáva nové strašidelné podoby. Aj takto vyzerá renesancia sovietskej mentality.
Minister Molotov bol vo svojich spomienkach (vyšli v roku 1991) ešte otvorenejší. „Svoju úlohu ako minister zahraničia som videl v tom, pokiaľ možno čo najviac rozšíriť hranice našej rodnej krajiny. A zdá sa, že spolu so Stalinom sme sa s touto úlohou vysporiadali celkom dobre.“
Autorkina práca s archívnymi prameňmi vzbudzuje rešpekt. Pakt pre ňu nie je izolovanou udalosťou, ale súčasťou jedného veľkého procesu. Weberová na mnohých miestach a veľmi plasticky ukazuje, aké je smiešne túto dohodu označovať iba za nedorozumenie, omyl alebo krátke zaváhanie.
Claudia Weberová: Pakt
Preložil: Petr Dvořáček
Maraton, 2025