Amerika v 60. rokoch minulého storočia – turbulentné obdobie poznačené geopolitickými krízami, ale aj pokrokovými spoločenskými pohybmi až divokými extravagantnými kultúrnymi vlnami. Svet na jednej strane poznačený strachom z možnej eskalácie prebiehajúcich konfliktov, na druhej strane definovaný prudkým ekonomickým a vedeckým pokrokom, otvárajúci nové obzory segregovaným vrstvám spoločnosti a najmä ženám, pre ktoré úloha manželky v domácnosti prestávala byť primárnou (resp. jedinou) cestou uplatnenia. A práve v tomto pestrom ovzduší Sylvia Plath tvorí súkromnú drámu takmer výlučne osobného až intímneho charakteru.

Presahy s autorkiným vlastným životom sú zjavné. Ester ako autorkino druhé ja zápasí s rovnakou duševnou chorobou, ktorej výraznejší rozvoj môžeme pozorovať po návrate protagonistky z rušných ulíc New Yorku domov, k matke na predmestie. Hoci aj v mantineloch rušného života ašpirantky na univerzitné štipendium a ambicióznej praktikantky u jednej z najvplyvnejších redaktoriek bola citeľná istá rezervovanosť, mierne neosobný prístup k životu, naplno sa rozvinul až stratou štipendia a nutnosťou čeliť nenaplnenosti študijných a autorských ambícií.

Ostrá diskrepancia medzi snami a reálnymi možnosťami ich naplnenia viedla k vykoreneniu, odcudzeniu sa a „nepriestupnosti“ s vonkajším svetom. Po rade pokusov a samovraždu nasleduje rad pokusov o liečbu, pričom text je zaujímavým svedectvom nielen o subjektívnom prežívaní – napríklad postmoderne fragmentárna neusporiadanosť myšlienok po prvej šokovej terapii, útržkovité a nepredvídateľné správanie v eskalovaných situáciách –, ale aj o vtedajšej praxi liečby psychiatrických pacientov.

Vykorenenie a strata životnej perspektívy sú v prípade diela Sylvie Plath podané citlivo skonštruovanými metaforickými kresbami, ktoré nám umožňujú takmer na vlastnej koži precítiť hĺbku odcudzenia sa svetu v dutine skleneného zvona.

„Videla som roky svojho života rozstúpené popri ceste ako telefónne stĺpy pospájané drôtmi. Narátala som jeden, dva, tri... devätnásť telefónnych stĺpov, no potom už drôty len ovísali do priestoru, a nech som napínala zrak, ako som vedela, za devätnástym stĺpom som už nevidela ani jeden jediný“ (s. 129).

Poetické rozprávania o nepoetickej téme a jazykom, ktorý, hoci neustále nekompromisne na hrane, nebalansuje medzi ničím, jednoducho je. Celé dielo je introspekčným ponorom do ja ženskej hrdinky, ktorá je nezaujatá k svetu a voči sebe samej nedôverčivá.

„Vôbec mi nešlo do hlavy, čo také strašné som vykonala“ (s. 149).

„Vôbec som si nebola istá tým, čo som si pomyslela. Ako som mohla vedieť, že raz– v škole, v Európe, niekde inde, hocikde–ten sklenený zvon znovu neklesnedolu, nepridusí maa nepokrivími obraz všetkého, čo sa deje vôkol mňa?“ (s. 245 – 246).

Čítanie pre každého?

Popri pozitívnych ohlasoch často na adresu knihy zaznievajú viac či menej opatrné vyjadrenia o tom, že ide o ťažké či emočne náročné čítanie. Vzhľadom na zjavné autobiografické prvky textu a spracovanú tému je to pochopiteľné. Zároveň je to však vzácna pozvánka pozrieť sa na obraz sveta 60. rokov z menej známej, vnútornej strany sklenenej klenby, ktorá je dôverne blízka len ľudom s podobnou diagnózou. Autorkina nepopierateľná štylistická zručnosť a zmysel pre atmosféru a umelecký výraz robia z knihy bez ohľadu na náročnosť témy skutočný čitateľský zážitok, ktorý zanecháva hlboký dojem.

Hoci je Sylvia Plath známa predovšetkým ako poetka, introspekčnú prózu Sklenený zvon je možné právom považovať za jedno z jej vrcholných diel. Svoje videnie sveta čitateľom sprostredkováva poetickým jazykom, citlivo vystavanými metaforami a bez čo i len nepatrného náznaku emočného vydierania. Jednoducho that’s it.

Sylvia Plath: Sklenený zvon

Preklad: Igor Navrátil

Slovart, 2015

Zobraziť diskusiu (0)