Lásky stroskotancov

Ocean Vuong, americko-vietnamský básnik, píše jednotlivé kapitoly svojej debutovej prózy ako listy matke. Pritom si pravidelne pripomína, že si ich nedokáže prečítať.

Prezývajú ho Psíček. Do Spojených štátov prišiel ako batoľa. Jeho starý otec, ktorý vlastne ozajstným dedom ani nie je, vo Vietname bojoval. Tam sa zamiloval do negramotného dievčaťa z ryžových polí.

Oceonova matka ho porodila ako osemnásťročná. Kvôli postihom komunistického režimu nemohla pracovať, a tak bola celá rodina vďaka charitatívnemu projektu vysťahovaná na Filipíny. Po mesiacoch v tábore ich prijali do USA.

Tak začala jeho americká existencia – zložitá, bolestivá a v mnohom ponižujúca. Malý chlapec sa zásluhou svojej flexibility a učenlivosti rýchlo stáva tlmočníkom svojej vietnamskej rodiny.

Matka Rose pracuje za almužnu v nechtových štúdiách. Z angličtiny používa iba pár slov. Najčastejšie sa ospravedlňuje, pretože klientky majú rady poníženosť ázijských zamestnankýň a niekedy ju vedia odmeniť skromným prepitným.

Často nemajú nič v chladničke ani na stole. Po príchode z práce za minútu zaspí na gauči. „Ruky máš škaredé – a nenávidím všetko, čo ich zničilo. Keď som ti priniesol pohár vody, už si odfukovala, tvoje ruky, zložené v lone, pripomínali dve ryby pokryté šupinami iba sčasti.“

Je na svojho Psíčka láskavá i tvrdá. Ľúbi ho, spolieha sa na jeho nový americký talent, ale vie ho aj nezmyselne zmlátiť. Ľúbia sa ako stroskotanci odkázaní jeden na druhého. Vietnamská minulosť je strašidlom, ktoré sa nasťahovalo do ich minibytíkov v tých najnebezpečnejších perifériách mesta.

Prelomiť ticho nevypočutých

Ocean je životaschopný. Pri brigáde na tabakovej plantáži zistí, že sa mu nepáčia dievčatá, ale majiteľov vnuk Trevor. Rose tomu vo svojej jednoduchosti nerozumie. „Kedy sa to začalo? Porodila som predsa zdravého, normálneho chlapca. Tým som si istá.“ Napriek tomu malý rodinný coming-out končí šťastne. „Sme už len my dvaja, Psíček. Nikoho iného nemám.“

Vuongova próza má krásny poetický názov a menej krásne témy. Americká realita prináša množstvo ohrození. Trevor zomiera na predávkovanie a mnohí sa v Oceanovom okolí hýbu ako námesační vplyvom zneužívaného oxykodónu.

Pomedzi mraky krutostí, cynizmu a závislostí presvitajú nádejnejšie prejavy súcitu. Láska sa nepredsadzuje ľahko. Je miliónkrát ohrozovaná, ale žiadny iný exit z drsnej reality neexistuje.

„Ak je v porovnaní s históriou našej planéty život jednotlivca naozaj taký krátky, ak je, ako sa vraví, iba žmurknutím oka, znamená to, že ak sme nádherní od narodenia až do smrti, vlastne sme nádherní iba na chvíľku.“

Ocean Vuong uveril sile spomínania a rozprávania. Je poetický a chvíľami patetický, jemný i nekompromisný, citlivý aj vulgárny, angažovaný a inokedy výlučne intímny. Hĺbkové ponory sú vystriedané dokonca ľahkým emočným gýčom.

Spomínanie má prirodzene aj terapeutický efekt, ale neprichádza automaticky. Spoločná história najbližších neznamená hneď aj spoločnú reč pre prítomnosť či budúcnosť. „Mami, raz si mi povedala, že pamäť je voľba. Keby si však bola Boh, vedela by si, že pamäť je potopa.“ Bariéry pretrvávajú, ale prelomiť ticho tých, ktorí boli doteraz nevypočutí, je dôležité. Hoci aj s rizikom utopenia sa.

Ocean Vuong: Na Zemi sme na chvíľku nádherní

Preklad: Miroslav Bellay

Lindeni, 2024

Zobraziť diskusiu (0)