Keď sme diskutovali o názve mojej najnovšej knihy, môj vydavateľ v Spojenom kráľovstve Simon Prosser sa ma opýtal, na čo myslím, keď uvažujem o knihe Azadi. Prekvapila som samu seba tým, že som bez váhania odpovedala: „Na román.“ Lebo román dáva spisovateľke slobodu byť takou komplikovanou, ako chce – putovať svetmi, jazykmi a časom, cez rôzne spoločnosti, komunity a politiku. Román môže byť nekonečne komplikovaný, vrstevnatý, čo však nie je to isté ako byť neviazaný, nabubrený alebo chaotický. Román je pre mňa slobodou so zodpovednosťou. Skutočná, nespútaná azadi – sloboda. Niektoré eseje v zbierke Azadi: Freedom. Fascism. Fiction. boli napísané očami prozaičky a vesmíru jej románov. Niektoré hovoria o tom, ako sa fikcia pojí so svetom a stáva sa ním. Všetky vznikli v rokoch 2018 až 2020, za dva roky, ktoré sme v Indii prežívali ako rokov dvesto. V tomto čase, keď nás spaľuje pandémia koronavírusu, náš svet prechádza bránou. Dospeli sme do bodu, z ktorého sa návrat javí nepravdepodobný, prinajmenšom nie bez istej vážnej trhliny spojenej s minulosťou – v sociálnej, politickej, ekonomickej a ideologickej oblasti.

Koronavírus so sebou priniesol nové, strašnejšie chápanie azadi. Slobodný vírus, ktorý ukázal nezmyselnosť medzinárodných hraníc, uväznil celé populácie a zastavil moderný svet ako nikdy predtým. Vrhá iné svetlo na životy, ktoré sme doteraz žili. Núti nás klásť si otázky o hodnotách, na ktorých sme vybudovali moderné spoločnosti – čo sme sa rozhodli uctievať a čo odložiť bokom. Pri prechode touto bránou do iného druhu sveta sa budeme musieť rozhodnúť, čo si chceme vziať so sebou a čo tu zanecháme. Možno nie vždy budeme mať na výber – ale nemôžeme si dovoliť sa tým nezaoberať. Ale aby sme o tom mohli premýšľať, potrebujeme ešte hlbšie pochopiť svet, ktorý opúšťame, skazu, ktorú sme spôsobili našej planéte, a hlbokú nespravodlivosť medzi ľudskými bytosťami, ktorú sme dopustili. Niektoré z týchto esejí, ktoré boli napísané skôr, ako na nás doľahla pandémia, snáď budú malým krôčikom, ktorý nám napomôže prejsť cez trhlinu. Alebo budú aspoň svedectvom spisovateľky o historickej chvíli, obrazným zastavením sa na rozjazdovej dráhe predtým, ako lietadlo, v ktorom všetci sedíme, vzlietne k neznámemu cieľu. Témou akademického záujmu budúcich historikov.

Prvou esejou v Azadi je „sebaldovská“ prednáška o literárnom preklade (W. G. Sebald Lecture on Literary Translation), ktorú som predniesla v londýnskej Britskej knižnici v júni 2018. Z veľkej časti je o tom, ako chaotické rozdelenie jazyka, ktorý sme poznali ako hindustánčinu, do dvoch samostatných jazykov s dvoma samostatnými písmami, ktoré sa dnes nešťastne a trochu svojvoľne nazývajú hindčina a urdčina (pričom hindčina sa chybne asociuje s hinduistami a urdčina s moslimami), bolo už pred vyše storočím predzvesťou súčasného projektu hindského nacionalizmu.

Mnohí z nás dúfali, že rok 2018 bude posledným rokom vlády Narendru Modiho a jeho hindskej nacionalistickej strany. Keď sa blížili všeobecné voľby v roku 2019, prieskumy verejnej mienky ukazovali, že popularita Modiho a jeho strany dramaticky klesá. Vedeli sme, že je to nebezpečný okamih. Mnohí sme očakávali nastražený zločinný útok alebo dokonca vojnu, ktorá nepochybne zmení nálady v krajine. Jedna z esejí – Election Season in a Dangerous Democracy (Volebné obdobie v nebezpečnej demokracii) – hovorí okrem iného o tomto strachu. Kolektívne sme zadržali dych. Vo februári 2019, týždne pred všeobecnými voľbami, k tomu došlo. V Kašmíre sa vyhodil do vzduchu samovražedný atentátnik a zabil štyridsať zamestnancov bezpečnostnej služby. Či už bol útok úmyselne nastražený, alebo nie, jeho načasovanie bolo perfektné. Modiho a stranu Bharatiya Janata to opäť vynieslo k moci.

A teraz, po roku jeho druhého funkčného obdobia, zmenil Modi sériou hrôzostrašných ťahov Indiu na nepoznanie. Infraštruktúra fašizmu sa nám vyškiera do tváre, pandémia urýchľuje tento proces nepredstaviteľným spôsobom, no napriek tomu váhame nazvať ho pravým menom.

Toto som začala písať, keď bol americký prezident Donald Trump s rodinou v poslednom februárovom týždni 2020 na oficiálnej návšteve Indie. Aj tá sa odohrala pri prechode cez trhlinu, pandemickú bránu. Prvý prípad koronavírusu v Indii bol zverejnený 30. januára. Nikto, prinajmenšom z vlády, tomu nevenoval pozornosť. Uplynulo viac ako dvesto dní odvtedy, čo bol štát Džammú a Kašmír zbavený zvláštneho postavenia a bolo naň uvalené informačné embargo, a viac ako dva mesiace odvtedy, čo nový protimoslimský a protiústavný zákon o občianstve prinútil milióny demonštrantov vyjsť v Indii do ulíc. Donald Trump, vo verejnom prejave k davu v maskách Modiho a Trumpa, porozprával Indom, že hrajú kriket, oslavujú sviatok diwali a natáčajú bollywoodske filmy. Boli sme vďační, že sme sa to o sebe dozvedeli. Medzi riadkami nám pritom predal vrtuľníky MH-60 v hodnote troch miliárd dolárov. Zriedka sa v minulosti India takto verejne sama ponížila.

Neďaleko od veľkého prezidentského apartmánu v dillíjskom hoteli, kde Trump prenocoval, a od Hyderabad Housu, kde viedol obchodné rokovania s Modim, bolo Dillí v plameňoch. V severovýchodnom Dillí ozbrojené tlupy hinduistov za podpory polície zaútočili v robotníckych štvrtiach na moslimov. Násilie už dlhšie viselo vo vzduchu. Politici z vládnucej strany sa otvorene vyhrážali moslimským ženám, ktoré pokojne, posediačky protestovali proti novému zákonu o občianstve. Keď sa útok začal, policajti buď stáli bokom, alebo pomáhali davu. Moslimovia sa bránili. Horeli domy, obchody, autá. Mnoho ľudí, vrátane policajtov, zabili. Oveľa viac ľudí sa ocitlo v nemocniciach so strelnými zraneniami. Internet obleteli hrôzostrašné videá. V jednom z nich sú ťažko zranení mladí moslimovia, ležiaci na ulici, nahádzaní na kopu uniformovanými policajtmi, nútení spievať štátnu hymnu. (Následne jeden z nich, Faizan, zomrel, keď mu policajt strčil obušok do hrdla.)

Trump nijako nekomentoval hrôzu, ktorá sa okolo neho odohrávala. Namiesto toho udelil Narendrovi Modimu, najrozkladnejšej, najnenávistnejšej politickej osobnosti modernej Indie, titul „Otec národa“. Donedávna to bol Gándhího titul. Nie som Gándhího fanúšikom, ale niečo také si ani on nezaslúžil.

Po Trumpovom odchode násilie pokračovalo celé dni. O život prišlo viac ako päťdesiat ľudí. Asi tri stovky prijali do nemocnice s ťažkými zraneniami. Tisíce ľudí sa nasťahovali do utečeneckých táborov. V parlamente minister vnútra velebil seba i políciu. Členovia vládnej strany prednášali k svojim nadšeným priaznivcom prejavy, v ktorých viac-menej obviňovali moslimov, že násilie vyprovokovali, že útočili sami na seba, vypaľovali vlastné obchody a domy a hádzali telá vlastných ľudí do otvorených odtokových kanálov, ktoré križujú ich štvrť. Vládnuca strana, jej trollovia na sociálnych sieťach a elektronické médiá, ktoré ovláda, vyvinuli všemožné úsilie, aby vykreslili násilie ako hinduisticko-moslimské „nepokoje“. Nešlo však o nepokoje. Bol to pokus o pogrom proti moslimom, vedený ozbrojeným fašistickým davom.

A zatiaľ čo mŕtve telá ešte stále plávali na povrchu špinavých kanálov, predstavitelia indickej vlády mali prvé zasadnutie o víruse. Keď Modi 24. marca oznámil celonárodný „lockdown“, z Indie sa vyliali jej hrozné tajomstvá, aby ich videl celý svet.

Čo nás čaká ďalej?

Vymyslieť si svet nanovo. Nič viac.

* * * * *

Spisovateľka Arundhati Roy (*1961) vyštudovala architektúru v New Delhi, kde aj teraz žije. Je autorkou románov The God of Small Things (1997, slov. Boh maličkostí), za ktorý získala v r. 1997 Bookerovu cenu, a The Ministry of Utmost Happiness (2017, slov. Vláda blaženosti). Je tiež aktivistkou, angažuje sa v oblasti ľudských práv a v environmentálnych otázkach. Minulý rok vyšiel vo vydavateľstve Haymarket Books súbor jej esejí z ostatných 20 rokov My Seditious Heart, nedávno kniha nových esejí Azadi: Freedom. Fascism. Fiction.

* * * * *

Štefan Olejník

(Preklad časti voľne dostupnej ukážky z úvodu knihy Azadi: Freedom. Fascism. Fiction., ktorá vyšla na webe The Paris Review: ŠO.
Ilustračné fotografie: Amazon, Tasnim News Agency / CC BY, jeanbaptisteparis / CC BY-SA.)

Zobraziť diskusiu (0)