Ján Blažovský
1.7.2019

Pandorina skrinka psychologických experimentov

Ľudia sú komplikovaní a krehkí zároveň. Plní paradoxov, rozporuplných reakcií aj názorov. Nič o tom nesvedčí viac ako rôzne psychologické experimenty, ktoré prebehli v 20. storočí a vyvolali prudké reakcie zo všetkých strán. Od odbornej obce sa im ušlo nemilosrdnej kritiky aj obdivu, laici ostali vykoľajení z prekvapujúcich informácií, ktoré sa o sebe dozvedeli. Pretože výsledky týchto experimentov sa nevzťahujú len na pokusné osoby, vzťahujú sa aj na nás.

Medzi základné potreby ľudského života patrí sprostredkovanie poznania o svete cez príbehy. Americká spisovateľka zameraná na psychológiu, Lauren Slaterová, sa oprela o tento predpoklad a intenzívne ho využila pri napísaní knihy o najvýznamnejších psychologických experimentoch 20. storočia s názvom Pandořina skříňka. Ak niekto študoval humanitné vedy, tak bude poznať viaceré základné fakty, no Slaterovej spôsob rozprávania je tak pútavý, že by si knihu mali určite prečítať aj tí, ktorí sa už s opisom niektorých experimentov stretli. Jej prínos totiž spočíva v otvorení viacerých tém, ktoré nie sú až také bežné. Morálna povaha experimentov, dopady na účastníkov, etické správanie samotných psychológov a ďalšie otázky sú nastolené citlivo, dajú sa vnímať ako vhodný podklad na ďalšiu diskusiu.

V desiatich kapitolách sa postupne zoznámime s experimentmi významného dosahu na celý ďalší vývoj psychológie alebo psychiatrie, pričom viaceré z nich výrazne ovplyvnili diskusie aj v iných odboroch, napr. vo filozofii alebo sociológii. Azda najznámejším zo všetkých bolo skúmanie poslušnosti voči autorite formou vysielania elektrických impulzov do tela študenta, ktorý urobil chybu. Stanley Milgram, vedúci experimentu, strhol následne lavínu reakcií a podnietil doteraz neukončené diskusie o odpovediach na otázku, prečo 65% účastníkov poslúchalo inštrukcie a spôsobovalo žiakovi silné bolesti a 35% sa v istom okamihu vzoprelo a odmietlo pokračovať? Reagujeme vždy len v kontexte konkrétnej situácie alebo je v našej osobnosti niečo jedinečné, čo určí, či sa zachováme konformne alebo vzdorovito?

Všichni předpovídali totéž. Pokusné osoby nebudou udělovat šoky až do konce. Přestanou při 150 voltech, s výjimkou utajených patologických sadistů, kteří budou pokračovat i přes výkřiky oběti. Dokonce dnes, čtyřicet let po lekci, kterou nám Milgram udělil, lidé stále říkají: „Já ne“.
Právě že vy.
Síla Milgramova experimentu spočíva v tom, že vyšlo najevo, jak hluboká propast leží mezi tím, co si o sobě myslíme a jací ve skutečnosti jsme.“

V každej kapitole sa stretávame nielen s osudmi strojcov experimentov, ale autorka podnikla aj pátranie po priamych účastníkoch a ak sa jej ich podarilo nájsť, tak s nimi viedla interview o tom, či ich účasť spôsobila nejaký neskorší dopad na ich životy. Rôznorodosť experimentov bola naozaj pozoruhodná a niekedy až prekvapuje predstavivosť tvorcov, aké situácie dokázali vymyslieť. Napríklad veľmi slávny sa stal pokus Davida Rosenhana, kedy on sám a jeho priatelia predstierali, že počujú imaginárny hlas a nechali sa hospitalizovať na psychiatrii. Vzápätí začali tvrdiť, že už je všetko v poriadku a čakali, ako dlho bude trvať, kým ich prepustia. Spochybnenie správneho diagnostikovania psychických ochorení vyvolalo veľmi búrlivé reakcie a diskusie trvajú dodnes. Navyše sa neustále otvára téma, či je prístup psychiatrov podmienený ich vlastnými stereotypmi a „nálepkovaním“ pacientov alebo naopak, či prisúdenie nejakej diagnózy v človeku podporí jej ďalší vývoj a zo zdravého človeka vytvorí pacienta.

Lauren Slaterová veľmi zrozumiteľne a dôkladne píše o význame každého experimentu. Niektoré zistenia v minulosti priniesli pozoruhodné využitie, veľmi známe sú napríklad odporúčania B. F. Skinnera týkajúce sa postupného odvykania plačúcich detí od plaču a v knihe nájdeme aj iné, spojené s odmeňovaním. Určite by stálo za ďalší výskum, či by tieto rady dokázali úspešne aplikovať napr. manažéri alebo politici. Fascinujúce je aj vytváranie falošných spomienok a viaceré ďalšie experimenty, no ich objavovanie je plne v kompetencii čitateľov, nemá zmysel písať o každom. Počas čítania je ale vhodné predstaviť si, ako by sme sa zachovali v podobnej situácii my.

Sebareflexia je na mieste, pretože naša pamäť, identita aj osobnosť sú oveľa viac premenlivé a neisté ako by sme sa nazdávali. V originálnom názve sa kniha volá Opening Skinner's Box, no preklad Pandořina skříňka je priliehavejší. Experimenty opísané v knihe sú v istom zmysle varovným prstom. Ak nazrieme do mentálneho vnútra človeka, nikdy nevieme presne, čo objavíme a čo z neho vypustíme do okolia.