Siroty

Spočiatku ju k nám priviedol jej opatrovateľský, takmer náboženský (či možno smutne náhodný) inštinkt. Keď sa ukázalo, že Norino tehotenstvo nie je také skvelé, ako sme si ho predstavovali, a plod sa začal pýtať na svet v dvadsiatom štvrtom týždni, požiadali sme ju o pomoc, lebo sme vedeli, že je voľná odo dňa, keď môj svokor zistil, že sa zaobíde aj bez pomocnice v domácnosti. Moja manželka ležala v posteli, preto som jej musel domácnosť poukazovať ja, a sústredil som sa najmä na detaily, ktoré som dobre neovládal: kam naliať aviváž a kam nasypať prášok na pranie, ako vymieňať vrecká vo vysávači a ako často polievať kvety na balkóne. Ešte sme neboli ani v polovici prehliadky, keď ma pani A. prerušila: Môžete ísť, choďte! Pokojne choďte a o nič sa nestarajte.

Večer, keď som sa vrátil z práce, našiel som ju sedieť pri Norinom vankúši ako strážneho psa so vztýčenými ušami. Klebetili, no pani A. už mala navlečené prstene, na svetri pripnutú brošňu a na pleciach prehodený kabát. Zbadala ma a postavila sa s energiou človeka, ktorý ani trochu nie je unavený, vzápätí ma odviedla do kuchyne, aby ma zorientovala v jedlách, ktoré uvarila na večeru, ako ich zohriať, aby sa nevysušili, a kam odložiť použitý riad. – Neumývajte to, ja to urobím zajtra, – dodala zakaždým. Spočiatku som ju neposlúchal, ale keď som zistil, že na druhý deň ráno po mne vždy aj tak všetko poumývala, podriadil som sa jej diktátu. Táto jej spoľahlivosť vedela občas znervózniť a s ňou, s tými jej rozumnými, ale málo originálnymi výrokmi bolo niekedy ťažké vydržať. Nora si neraz po tom, ako strávila s pani A. dlhú časť dňa, vylievala frustráciu z toho že celé týždne leží uväznená v posteli: – Je skľučujúca! – sťažovala sa na ňu. – Skľučujúca, a najmä taká pedantná!

Obdobie, v ktorom sme sa podriadili starostlivosti ďalšej osoby – pochybovali sme, že sa s takou ešte niekedy stretneme a že si ju vôbec zaslúžime –, bolo presne tým obdobím, keď sme začali hľadať cestičky, ako sa jej vyhnúť.

S Norou sme občas chodievali do istej reštaurácie – presnejšie povedané, nebola to ani reštaurácia, len taký rybí bufet, kde večer vyložili na chodník niekoľko stolíkov s plastovými obrusmi a príbormi a podávali tam vysmážané rybie špeciality v alobalových mištičkách. Narazili sme na ten lokál krátko po svadbe a odvtedy sme ho pokladali za „svoj“. Predtým, než sme sa s manželkou zatúlali do týchto končín na periférii, som morské potvory ani nemal rád (pred Norou som mnohé takéto veci nemal rád), ale zbožňoval som pohľad na ňu, ako ich konzumuje, zbožňoval som, ako sústredene lúpala kraby, potom mi polovicu podala a naliehala, kým som si nevzal, zbožňoval som spôsob, ako vyberala morské slimáky z ulity a ako si cmúľala vlhké brušká prstov medzi jednotlivými hltmi. Rybí bufet, až kým ho nedávno nezatvorili, čím nás obrali o ďalší, no významný oporný bod, predstavoval miesto niektorých našich dôverných rodinných zvyklostí. Dôležité debaty, fatálne oznámenia, prípitky na tajné výročia, všetko sa to odohralo tam. Keď sme odtiaľ vyšli, Norine vlasy a šaty nás oboch vždy páchli mastnotou a my sme si ten pach odnášali až domov ako pečať prijatých rozhodnutí, dosiahnutých právd.

Pani A. sa postavila proti tomu, aby Nora v danej situácii zjedla čo i len kúsok „toho svinstva“, ako sa vyjadrila potom, keď zamračene ako colník skontrolovala obsah vrecka, ktoré som priniesol z bufetu.

– A ani vy nie, – dodala s ukazovákom namiereným na mňa, – už som upiekla fašírku. Zbalila štyridsaťeurovú porciu vysmážanej rybaciny a osobne dohliadla na to, že skončila v smetiaku dolu na ulici. Naučili sme sa obchádzať ju. Keď Nora dostala neodolateľnú chuť na kalamáre a sépie vysmážané v cestíčku, tajne som zašiel do reštaurácie a zabalenú porciu som ukrýval v aute, kým pani A. neodišla. A potom, aby som nevzbudil podozrenie, som vyhodil príslušnú časť navarenej večere, ktorú nachystala ona.

– A čo ak zacíti vysmážaný pach? – starostila sa Nora. Ja som potom krúžil po izbách a rozprašoval citrusový dezodorant, zatiaľ čo ona ma zaprisahávala, aby som ju toľko nerozosmieval, lebo dostane predčasné pôrodné bolesti.

– Ukáž, či ti nezostali kúsky kraba medzi zubami! – rozkázal som jej.

– Hádam mi nechceš kontrolovať ústa!

– Tá vidí všetko.

Potom som ju pobozkal na pery a vsunul som jej ruku do výstrihu, aby som cítil jej teplo pod nočnou košeľou. Spolu sme hľadali útržky tieňa, kam by sme sa uchýlili pred všadeprítomným pohľadom Babette, ktorá z výšky všetko ožarovala ako slnko v zenite.

Keď sa narodil Emanuele, boli sme už príliš rozmaznaní a nemienili sme sa vzdať jej opatery. Z úlohy Norinej ošetrovateľky prešla pani A. na funkciu pestúnky nášho syna, akoby existovala prirodzená kontinuita medzi týmito dvoma povolaniami, a hoci nikdy predtým neopatrovala novorodenca, hneď od začiatku demonštrovala, že v tom, čo sa má robiť a čo nie, má úplne jasno, oveľa jasnejšie než my.

Jej honorár ovplyvňoval náš rodinný rozpočet, ale nie tak zásadne, ako by bol mohol: neviedla si presnú evidenciu o tom, koľko času nám venovala, a mám pocit, že sme si ani nikdy nedohodli presnú hodinovú tarifu. V piatok bez námietok prijala sumu, ktorú sme pokladali za primeranú a ktorú vyrátala Nora podľa akejsi záhadnej a veľmi flexibilnej tabuľky. Každé ráno vo všedný deň viac ako osem rokov zastala pani A. pred našimi dverami v čase, ktorý sme si predbežne stanovili, zazvonila, skôr ako si otvorila svojím vlastným zväzkom kľúčov, aby nás nebodaj neprekvapila v intímnej situácii. Niekedy už prišla s nákupom, vtedy nám hneď podala účet a zostala nehybne stáť, kým sme jej ho nepreplatili.

Prvý deň sme Emanueleho odviedli do škôlky spolu s Norou a bola pri tom aj pani A. No prvý deň v škole bola povolená účasť iba dvoch členov rodiny dieťaťa a vonku som musel zostať ja. Keď niekto pred Emanuelem nazval Babette jeho starou mamou, neopravil ho. Pani A. cítila, že má v rukách nemalý poklad – citlivé srdiečko svojho chlapčeka, a tak to aj naozaj bolo.

Preto sa dá pochopiť naše sklamanie a prekvapenie, keď nám začiatkom septembra 2011, vtedy sme ju práve potrebovali tak ako nikdy predtým, lebo malý nastupoval do školy, pani A. oznámila pevné rozhodnutie, že už k nám nepríde.

– Môžem sa ťa spýtať prečo? – vyzvedala Nora, v tej chvíli viac nazlostená ako sklamaná. V práci predsa treba dodržiavať stanovené pravidlá: upozorniť vopred, poštou zaslať výpoveď, neporušiť dané slovo.

– Lebo som unavená, – z jej tónu bolo cítiť nesmierne roztrpčenie.

Telefonát sa končí veľmi rýchlo: osem rokov spolupráce, takmer by sa dalo povedať, že spolužitia, zlikvidovaných nejasnou výhovorkou na únavu.

A naozaj už nikdy neprišla. Z nás troch sa len Emanuele ešte nenaučil, že pri ľudských vzťahoch nič netrvá večne. A zároveň ako jediný nevie, že to nemusí nevyhnutne znamenať nevýhodu, no v tejto špecificky ťažkej situácii, keď sme mu museli oznámiť, že jeho pestúnka sa sčista-jasna rozhodla už oňho nestarať, bolo zložité identifikovať nejaké výhody, preto sa s Norou neponáhľame. Po týždni sa spýta on: – A kedy už príde Babette?

– Momentálne nemôže prísť. Choď si teraz obliecť pyžamu.

No i my, urazení a vydesení domácimi povinnosťami, ktoré nám nečakane zhrmeli na hlavu, sa spytujeme, čo sa stalo naozaj, kde sme urobili chybu. Stále sa o tom rozprávame, vraciame sa k tomu ako dve siroty. Nakoniec určíme príčinu, ktorá sa nám vidí ako najpravdepodobnejší dôvod výpovede pani A. Zo desať dní predtým, než nám to oznámila, sa na paneli so zvončekmi pri vchodových dverách nášho domu zjavil list papiera s rukou písaným verzálnym textom. Žena, ktorá mala prenajatú garáž vedľa našej, vyzývala piráta, ktorý jej preliačil zadné dvere na aute, aby nabral odvahu a priznal sa. List tam zostal nevypočutý a vietor ho skrčil. Nora mi prisahala, že s tým naozaj nič nemá, pretože dobre vedela, že je na prvom mieste v zozname podozrivých, a to nielen kvôli polohe garážového boxu, ale aj pre jej nešetrné a často bezohľadné šoférovanie. Okrem nás tú garáž používala už len pani A. Aby nemusela každý deň kŕmiť hrsťami drobných parkovacie automaty, využívala miesto, ktoré som každé ráno uvoľnil. Spýtal som sa jej, či to náhodou ona neprevalila susedke kufor, mohla to chápať, nebolo to nič vážne a škodu by som bol aj tak uhradil ja. No ona len ku mne obrátila hlavu a povedala: „Akurát. To si iste urobila niekde sama. S tou svojou obrovskou kraksňou.“

– Ale pravdaže! – povie Nora, presviedčajúc seba i mňa o verzii, ktorú sme práve vykonštruovali. Ležíme na posteli, je jedenásť hodín večer. – Jasné, že to bolo takto. Vieš, aká je nedotklivá.

– To naznačuje, že ten zadok jej naozaj preliačila ona.

Ale Nora ma uzemní: – A čo nás je do susedkinho zadku? Musíme jej zavolať.

A tak na druhý deň ráno, počas prestávky cvičenia, na ktorom preberáme teóriu množín a, súdiac podľa užasnutých pohľadov študentov, sa vyjadrujem zmätenejšie než obvykle, zatelefonujem pani A. Ospravedlním sa jej za to, že som ju podozrieval, že som na ňu tak necitlivo zaútočil, a uistím ju, že ak je toto dôvod, prečo už u nás nechce pracovať, tak jej rozumiem, ale že sme ochotní vyriešiť to. A spomeniem Emanueleho i to, ako mu chýba.

– Garáž s tým nemá nič spoločné, – skráti to, – nevládzem, už som vám povedala.

A ku koncu telefonátu, keď sa už ideme trochu nevrlo rozlúčiť, vtedy ju počujem prvý raz zakašľať. Znie to inak, než sa zvykne kašľať pri zmenách počasia. Kašle neprestajne, bez dychu, akoby sa ktosi zabával tým, že jej prstami stláča ústie priedušnice.

– Čo ti je? – pýtam sa.

– Tento kašeľ. Nie a nie prestať.

– Už si bola u lekára?

– Nie, ale pôjdem. Pôjdem.

Zobraziť diskusiu (0)