Namiesto novej matky nepriateľka

Lívia žije v New Yorku, ale je Talianka. Pracuje ako prekladateľka a po niekoľkých sklamaniach sa jej zdá, že v Arnovi našla vhodného partnera. „S Arnem je to jako závan čerstvého vzduchu.“ Nie je však sám. O dcéru Emmu sa stará v striedavom režime.

Emma sa správa ako väčšina jej rovesníčok alebo možno ešte o trochu odpornejšie: je unudená a nalepená na telefóne. Nechce sa jej rozprávať, a keď niečo povie, je to malé klamstvo. Zje všetko, čo vidí, a potom lamentuje kvôli boľavému bruchu.

Arno ju rozmaznáva, a to je pre Líviu najväčší problém. Od prvej chvíle je pri jeho dcére napätá. Cíti vysvetliteľnú aj nevysvetliteľnú nervozitu. Vie, že každé rande v trojici s Emmou bude trápenie. Arnova dcéra nepozná iné miesto, len v stredobode pozornosti. Ak sa jej pozornosti nedostáva, vynúti si ju za každú cenu bez ohľadu na námahu a prípadné obete takejto snahy. Nakoniec sa dusno rozplynie a vzájomná averzia uvoľní. V najhoršom prípade Lívia dostane kuriérom od Arna fľašku kvalitného sektu s vyznaním lásky. „Usmíření probíhá vždycky takhle: extatická a spokojená otupělost, pozastavení skutečnosti a pravdy, jakási fantazie.“

Spolužitie Lívie a Arna dostáva rozličné podoby. Bývajú spolu u neho, potom u nej. Emma je pri nich na víkend. Potom, keď jej matka dostane umelecký angažmán v Kalifornii, je s nimi aj dlhšie. Skúšajú dovolenky spoločné aj bez drzej a nevychovanej Emmy.

Prichádza covidová pandémia a problémy s peniazmi. Lívia sa na začiatku pandémie ocitne v rodnom severotalianskom mestečku a rozhodne sa opraviť rodičovský dom.

Z Emmy postupne rastie ešte neznesiteľnejšia pubertiačka. Dostane všetko, čo jej zíde na um. „Za odmenu“ neodpovedá ani na prosté otázky. Noci trávi s kamoškou na sociálnej sieti, ráno sa zobúdza podráždená a neochotná k minimálnej spolupráci so zvyškom sveta. Koľkí to poznáme!

Testovanie hraníc

Nejde iba o minidrámu patchworkovej rodiny. Lívia cíti kultúrne rozdiely. Nerozumie americkej povrchnosti, konformizmu a spotrebiteľskému maximalizmu. Očakáva vo výchove kreslenie hraníc a vidí lenivé tolerovanie všetkého. Samotná autorka sa v roku 2004 presťahovala do New Yorku, kde prednáša súčasnú literatúru a tvorivé písanie.

„Unavuje mě to. Komentovat, co dělá, být podrážděná z toho, jak ji Arno všechno dovoluje, být v pozici té, co má za povinnost ji okřikovat.“

A je tu aj podstatná otázka: Čo všetko musí a má človek akceptovať v záujme vzťahov? Nemá právo niečo aj radikálne odmietnuť? Je spokojnosť dieťaťa tak absolútnym nárokom, že musí pred ňou ustúpiť hocijaká iná ambícia dospelého? Nemôže sa veľkorysosť vo vzťahoch zvrhnúť na zneužívanie a vydieranie? A nie je falošné rozmaznávanie dcéry pokusom odčiniť výchovné zlyhania predošlých generácií?

Autorka miestami riskuje odvážnu nekorektnosť. Cez Líviine názory sa smeje z prevládajúcej edukačnej stratégie tolerujúcej deťom všetko (alebo takmer všetko). Rodičia nesmú deti traumatizovať. Nakoniec sa deti menia na malých tyranov bez hraníc a empatie.

Záver tohto príbehu odohrávajúceho sa v talianskom rodičovskom dome je v istom zmysle katarzný. To neznamená definitívne odpovede na ťaživé otázky výchovy a tolerancie.

Chiara Marchelli zdanlivo nepíše o veľkých veciach, ale jej próza je vyrušujúca. Rozpráva jednoduchým spôsobom, ale práve ten vedie k zvláštnemu druhu dramatickosti.

Takých dialógov, aké bežia medzi Emmou a Líviou, sú milióny, ale v tomto príbehu sa stávajú archetypálnym modelom nedorozumení a skúšania (i prekračovania) všetkých možných aj nemožných hraníc.

Chiara Marchelli: Jeho dcera

Preložila Monika Štefková

Odeon, 2026

Zobraziť diskusiu (0)