Tá veta na mňa zapôsobila. Ako keby mi čítal myšlienky. Áno. Dospela som do životného obdobia, keď som si chcela vyjasniť veci.

Všetko mi pripadalo neprehľadné od samého začiatku, od najranejších spomienok z detstva… Niekedy ku mne prichádzali okolo piatej nadránom, v nebezpečnom čase, keď sa už človeku nepodarí znova zaspať. Už som len čakala, kým budem môcť vyjsť na ulicu a vpadnúť do prvej otvorenej kaviarne. Vedela som, že len čo vykročím von, spomienky sa rozplynú ako útržky zlých snov. Nezávisle od ročných období. V zimných ránach bola ešte tma, chladno, svetlá žiarili a prví zákazníci zhŕknutí pri barovom pulte vyzerali ako konšpirátori. Budilo to vo mne dojem, že nastávajúci deň bude novým dobrodružstvom, a táto ilúzia mi vydržala značnú časť dopoludnia. V lete, keď sa ukazoval horúci deň a ešte sa nezačala premávka, sadla som si na prvú otvorenú terasu a predstavovala som si, že by stačilo prejsť dolu Bielou ulicou a vyjsť na pláž. V takéto rána sa tiež všetky zlé spomienky vytratili.

S tým Moreauom-Badmaevom sme si dohodli schôdzku pri Orleánskej bráne, v kaviarni Corentin. Prišla som prvá. Bola už tma. Sedem hodín večer. Vravel, že nemôže prísť skôr, lebo pracuje v nejakom úrade. Videla som vojsť asi dvadsaťpäťročného vysokého bruneta v koženom saku. Hneď ma zbadal a sadol si oproti mne. Bála som sa, že ma nespozná. Už by sa nikdy nedozvedel, že ma kedysi volali Zlatíčko. Vedel to ešte niekto okrem mňa? Moja matka? Asi by som jej to mala v blízkej budúcnosti pripomenúť. To aby sme si vyjasnili veci.

Usmieval sa na mňa. Vraj sa bál, že naše stretnutie zmešká. Dnes ho zdržali dlhšie ako zvyčajne. Pracovná doba sa mu totiž mení z týždňa na týždeň. Práve teraz pracuje cez deň, a potom bude od desiatej večer do siedmej ráno. Opýtala som sa, čo robí. Počúva zahraničné rozhlasové vysielanie, prekladá ho a robí písomné resumé. Nevyrozumela som, či pracuje pre nejakú tlačovú agentúru alebo pre ministerstvo. Zamestnali ho, lebo ovláda asi dvadsať jazykov. To na mňa náramne zapôsobilo; ja viem len po francúzsky. Ale vraj to nie je až také náročné. Keď sa človek naučí dva alebo tri jazyky, potom to už ide samo. Dokázal by to hocikto. A čo robím ja? No, momentálne sa živím príležitostnými prácami na polovičný úväzok, ale dúfam, že si nájdem stále zamestnanie. Veľmi by som to potrebovala – najmä kvôli vnútornej istote.

Naklonil sa ku mne a stíšil hlas:

„Prečo, vy nemáte vnútornú istotu?“

Jeho otázka ma nezaskočila. Vôbec sme sa nepoznali, ale pociťovala som k nemu dôveru.

„Čo vlastne očakávate od života?“

Uprel na mňa svetlé oči, akoby ho tá banálna a patetická otázka zamrzela. Všimla som si ich modrú, až takmer šedú farbu. Aj ruky mal veľmi pekné.

„Čo čakám od života…“

Snažila som sa pozbierať a nájsť nejakú odpoveď. Človek ako on, ovládajúci dvadsať jazykov, nepochopí, že neviem odpovedať.

„Chcela by som… ľudské vzťahy…“

Nedal najavo sklamanie. Znova na mňa uprel jasný pohľad a musela som sklopiť oči. Krásne ruky mal položené na stole, predstavovala som si, ako jeho dlhé štíhle prsty behajú po klávesoch klavíra. Som veľmi citlivá na pohľady a na ruky… Povedal:

„Pred chvíľou ste použili slovo, ktoré ma zaujalo… povedali ste ,stále‘…“

Už ani neviem. Zalichotilo mi, že pripisuje význam tomu, čo som povedala. Takým banalitám.

„Problém je nájsť pevný bod…“

V tej chvíli som uňho napriek pokojnému výzoru a jemnému hlasu vycítila rovnakú úzkosť, ako bola tá moja. Vlastne sa ma aj opýtal, či mávam tiež také nepríjemné pocity, že sa vznášam, akoby ma unášal nejaký prúd, a neviem sa ničoho zachytiť.

Áno, presne také čosi som zažívala. Dni nasledovali jeden za druhým a ničím sa od seba nelíšili, plynuli tak rovnomerne ako pohyblivý chodník na stanici Châtelet. Som unášaná nekonečnou chodbou a vôbec nemusím kráčať. A predsa, nasledujúci večer som uvidela žltý kabát. V dave neznámych ľudí, v ktorom som sa strácala, sa zablysla farba – nesmela som ju spustiť z očí, keď som sa chcela dozvedieť čosi viac o sebe.

„Treba si nájsť pevný bod, aby život nebol len neustálym poletovaním…“

Usmial sa na mňa, ako keby chcel zľahčiť vážnosť toho, čo povedal.

„Keď si človek nájde pevný bod, hneď mu je lepšie, nemyslíte?“

Cítila som, že sa usiluje spomenúť si na moje meno. Zasa som mala chuť sa mu predstaviť: Volali ma Zlatíčko. Hneď by som mu všetko aj vysvetlila. Ale povedala som iba:

„Volám sa Thérese.“

Iný večer som sa ho pri prechádzke bulvárom opýtala, aké je jeho krstné meno, a on mi povedal: „Nijaké krstné meno. Volajte ma jednoducho Badmaev. Alebo Moreau, ak sa vám to páči viac.“ Prekvapilo ma to, no napokon som si povedala, že sa takto chce chrániť a udržať si odstup. Bráni sa príliš blízkym vzťahom. Azda niečo skrýva.

Pozval ma na návštevu. Vraj mi požičia nejakú knihu. Býval naproti kaviarni Corentin, na druhej strane Jourdanovho bulváru. V podobnej tehlovej stavbe ako tá vo Vincennes, kde som videla matku kráčať cez dvor. Prechádzali sme popred úplne rovnaké fasády. Na Monticelliho ulici číslo 11 sme vyšli po schodoch na štvrté poschodie. Vstúpili sme do chodby s tmavočerveným linoleom. Vzadu na konci sa vchádzalo do izby. Matrac rovno na podlahe, knihy navŕšené pozdĺž stien. Ponúkol mi jedinú stoličku pri okne.

„Aby som nezabudol… Musím vám dať túto knižku…“

Nahol sa k štôsu kníh a jednu po druhej ich skúmal. Nakoniec z kopy vytiahol knihu, ktorej červený prebal svietil medzi ostatnými. Podal mi ju. Otvorila som ju na titulnej strane: Na prahu života. Trochu ospravedlňujúco poznamenal:

„Ak vás bude nudiť, nemusíte ju čítať.“

Posadil sa na kraj postele. Izbu osvetľovala jediná holá žiarovka pripevnená na vysokej trojnožke. Bola malá a slabá. Pri matraci stálo namiesto nočného stolíka obrovské staromódne rádio. Na podobné si pamätám z Fossombronne-la-Foret. Zachytil môj pohľad.

„Mám to rádio rád,“ povedal. „Používam ho aj pracovne. Keď môžem pracovať z domu…“

Zohol sa a otočil gombíkom. Zažalo sa zelené svetielko.

Ozval sa dutý hlas hovoriaci cudzou rečou.

„Chcete vedieť, ako pracujem?“

Vzal si blok a guľôčkové pero, čo ležali na rádioprijímači, a začal zapisovať.

„Je to jednoduché… stenografujem.“

Vytrhol z bloku papier a podal mi ho. Mám ho dodnes.

V spodnej polovici stránky je stenografický záznam:

Niet lang geleden slaagden matrozen er in de sirenen, enkele mijlen zuidelijd van de azoren, te vangen.

A preklad: „Prednedávnom námorníci zachytili sirény niekoľko míľ južne od Azorských ostrovov.“

„Je to po holandsky. Ale čítal s antverpským flámskym prízvukom.“

Otočil gombíkom a hlas stíchol. Zelené svetielko svietilo ďalej. Takže to bola jeho práca. Dostane zoznam denných a nočných programov, ktoré má počúvať, a nasledujúci deň odovzdá preklad.

„Niekedy je to vysielanie veľmi zďaleka… hlásatelia hovoria zvláštnymi jazykmi.“

Občas ich vraj v noci v izbe počúva len tak, kvôli cviku. Predstavovala som si, ako leží v posteli v tme prederavenej zeleným svetielkom.

Znova si sadol na kraj postele. Povedal, že odkedy tu býva, kuchyňu prakticky nepoužíva. V byte je ešte jedna izba, ale nechal ju prázdnu a nechodí do nej. Od toľkého počúvania zahraničných rozhlasov vraj nakoniec ani nevie, v akej krajine sa nachádza.

Okno viedlo do veľkého dvora, na fasáde poschodovej budovy oproti boli vysvietené rady okien. Keď som po čase sledovala svoju matku až k nej domov, napadlo mi, že z jej izby musí byť podobný výhľad ako od Moreaua-Badmaeva. Pozrela som sa do telefónneho zoznamu, či tam nenájdem jej meno, a bola som prekvapená, koľko na tej adrese býva ľudí. Asi päťdesiat, z toho asi desať slobodných žien. Ale jej dievčenské meno tam nebolo, ani to druhé meno, ktoré svojho času používala. Vtedy som ešte od domovníčky nevedela, že teraz sa volá Boréová. Neskôr som ešte raz musela hľadať v telefónnom zozname podľa ulíc. Stratila som telefónne číslo Moreaua-Badmaeva. Na jeho adrese bolo také množstvo mien, ako na matkinej adrese. Veru, činžiaky vo Vincennes a pri Orleánskej bráne boli skoro rovnaké. Jeho meno Moreau-Badmaev je v zozname. Dôkaz, že sa mi to len nesnívalo.

Keď som sa v ten večer pozrela von oknom, poznamenal, že má „trochu smutný“ výhľad. Spočiatku sa tam vraj cítil stiesnene. Počuť tam všetky zvuky od susedov zľava, sprava, aj z horného a dolného poschodia. Neustály hluk, ako vo väznici. Cítil sa ako zavretý v cele uprostred stoviek a stoviek iných ciel obývaných rodinami alebo rovnako osamotenými ľuďmi. V tom čase sa práve vrátil z dlhej cesty po Iráne, počas ktorej si odvykol od Paríža a veľkomiest. Žil tam, aby sa naučil tamojší jazyk, dialekt, ktorým hovoria obyvatelia horských plání.

Ten nevyučoval žiadny profesor ani na parížskej Škole východných jazykov. Bolo nutné odísť do krajiny, kde sa ním hovorilo. Podnikol tú cestu minulý rok. Návrat do Paríža, k Orleánskej bráne, bol ťažký. No teraz ho už zvuky ostatných nájomníkov vôbec nerušia. Stačí zapnúť rádio a pomaly otáčať gombíkom. A zas je veľmi ďaleko. Nepotrebuje ani cestovať. Stačí, keď sa zažne zelené svetielko.

„Keby ste chceli, mohol by som vás učiť perzštinu horských plání…“

Povedal to zo žartu, ale mne tá veta stále rezonovala v hlave kvôli slovám horské pláne. Verila som, že čoskoro opustím toto obmedzujúce mesto. Nemám dôvod zostať tu uväznená. Otvárajú sa predo mnou všetky horizonty, nedozerné prérie rozprestierajúce sa k moru. Len chcem ešte naposledy pozbierať pár chudobných spomienok, nájsť stopy detstva. Ako cestovateľ, čo po celý čas opatruje vo vrecku starý neplatný pas. Naozaj toho nebolo veľa, čo som chcela zhromaždiť pred odchodom.

Bolo deväť hodín večer. Povedala som mu, že by som mala ísť domov. Keď chcem, nabudúce ma pozve na večeru. A dá mi hodinu perzštiny.

Odprevadil ma až na zastávku metra. Orleánsku bránu som sotva spoznávala, a pritom až do šestnástich som tadiaľto chodievala vždy, keď som prišla do Paríža. Autobus z Fossombronne-la-Foret mal vtedy zastávku pred kaviarňou Rotunda.

Znova začal rozprávať o perzštine z oblasti horských plání. Tá reč sa vraj podobá fínčine. Tiež sa tak príjemne počúva. Človek cíti šum vetra v tráve a zurčanie horského potoka.

Patrick Modiano: Zlatíčko

vydal: Kalligram 2015

preklad: Beata Panáková

Zobraziť diskusiu (0)