Pri radiátore stál ťažký bal zvinutého celofánu. Prechádzala som po ňom prstom, ohmatávala som jeho zvitky. Opatrne, aby som ho nerozkmásala. Počula som, ako nesúhlasne svišťal vždy, keď ho mama strihala na obdĺžniky a potom zahýnala tak, že zavretými nožnicami ťahala po ostrom okraji. Tak vyrábala obal novým knižkám ‒ dávala si záležať, aby obdĺžniky natesno obopínali ich chrbát aj obálky. Zabalené do lesklého celofánu potom stáli na oddelenom stolíku, na zelenom súkne v spoločnosti tabuľky s nápisom „Novinky“. Nie veľmi dlho. Lebo tie najčerstvejšie, ešte nečítané, si v nepokreslených rovnošatách okamžite niekto vypožičiaval.

Chodila som tam po škôlke. Vybehla som po schodíkoch do posádkového klubu popri pokladni kina a bufete voňajúceho kávou. Prešla som okolo v tom čase už prázdnej šatne a tesne pred impozantnými točitými schodmi som zabočila do chodbičky. Mama musela na parkete počuť moje krôčiky.

Dvere do knižnice boli vždy poodchýlené, potichučky som sa cez ne prešuchla. Sedela pri jednom z dvoch pracovných stolíkov s okuliarmi na nose a vypĺňala kartotečné lístky. A keď tam nebola, otvorená knižka a na nej položené okuliare mi hovorili, že ju nájdem medzi regálmi. Prechádzala popri nich, prizerala sa pozorne chrbtom kníh. Opatrne a obratne vysúvala knižky, dávala ich na správne miesto. Bola precízna, starostlivo obnovovala literárny poriadok. Ľudia z nejakého dôvodu nikdy neodkladali zväzky tam, odkiaľ ich vyberali.

Povyťahovala som si farbičky, lístky a vydriapala som sa na tvrdú fotelku. Mama ma prisunula k lavičke. Kreslila som si slušne a bez slova. Hovorila stíšeným hlasom, ešte aj keď v knižnici nebol nik iný okrem nás. Boli tam predsa knihy. Prizerala som sa čitateľom ‒ nikdy ich nevolala inak ‒, keď vracali vypožičané tituly a prosili ju, aby im odporučila niečo podobné. Pečiatkovala a parafovala lístky a kým oni čakali, listovali čísla časopisu Polska Zbrojna. Najčastejšie prichádzali vojaci a požičiavali si kriminálky a edíciu Knižnica žltého tigra, beletrizované epizódy z druhej svetovej vojny.

Chodila som na návštevu k Mary Poppinsovej a Anne Shirleyovej. Vedela som presne, kde sú. Sama som síce ešte nečítala, ale rada som hľadela na ich obálky. Chcela som byť nápomocná, a tak som zarovnávala vystávajúce chrbty kníh, naprávala som zosunuté exempláre. A keď už som vôbec nemala čo robiť, podišla som k stolíku a vypýtala som si zelenú kanistru.

Bola maličká, tak na pol dlane. Mala nejaké cudzojazyčné nápisy a retiazku s kolieskom ‒ bol to prívesok, ktorý sa dal nosiť na kľúčoch. Mama ju však držala v služobnom šuflíku. V jej umelohmotnom vnútri sa skrýval oceľový meter stočený do rolky. Chytala som ohnutý jazýček a vyťahovala asi meter dlhý pásik z tenkého plechu. Merala som, čo mi prišlo pod ruky: poličky, nožičky na stolíkoch, šírku lavice, chrbát atlasu dinosaurov. Zbožňovala som, ako sa pustený konček metra besne zvíjal, keď sa rýchlo vracal do vnútra kanistry. Moja prvá mechanická hračka.

Už ako dospelí sme ju raz s bratom našli uprostred harabúrd v pivnici. Patrí medzi naše najzachovalejšie spomienky a najdlhšie uchovávané predmety. Alebo medzi najdlhšie uchovávané spomienky a najzachovalejšie predmety. Stratili sa milovaní mackovia, celé armády miniatúrnych vojačikov, oceľové prilby. Zato žltý meter sa stále pripravený vzpína a po dokonanej práci mizne v prívesku.

Prv než nastúpila nová technológia, nadchýnali sme sa akoukoľvek technikou. Mama zapínala práčku vždy v sobotu. To bol čas, keď som si sadala na koberček v kúpeľni a hľadela, ako sa v bubne krúti oblečenie. Čakala som, kým program cvakne a presunie sa na značku odstreďovania. Práčka vtedy začínala lomoziť a tancovať. Niekedy som pomáhala pri nasýpaní prášku a pozorovala, ako ho voda splachuje dole. Aby sa nevytvorila veľká hruda, bolo ho treba popohnať prstom. A ak sa práčka pokazila, čo sa teda stávalo dosť často, spoza koľajníc vždy prišiel tenký, trochu ryšavý pán s úzkym kufríkom plným náradia. Za tatkovej asistencie sa v pračke hrabal, niečo vymieňal a opravoval. Považovala som to za veľmi milú udalosť, v každom prípade zaujímavejšiu dokonca aj ako večerný western v telke. Pán od práčky bol v zásade dobrým rodinným známym, jeho zverenica nám slúžila roky. Nikto sa na ňu neurážal kvôli poruchám.

Na zlyhávanie prístrojov sme boli zvyknutí, nečakali sme od nich príliš veľa. Raz za čas vyhadzovalo poistky, vypaľovali sa televízne obrazovky alebo sa kazilo kúrenie v aute. Opravovanie a vymieňanie chorých súčiastok ich zaznamenávalo do nášho života ‒ boli jeho priateľmi, pomocníkmi. Spájali nás dlhé vzťahy a myšlienka, že sa spotrebičov zbavíme, prichádzala až ako úplne posledná. Mohli sme ich odovzdať do dobrých rúk či zaviezť príbuzným, ktorí ich potrebovali, ale určite nie vyhodiť. Pokiaľ fungovali, boli s nami.

A pokiaľ sa ich konštrukcia a mechanizmus dali rozumne zvládnuť, dali sa im ľahšie prepáčiť havárie. Uvoľnilo sa tesnenie, praskol klinový remeň. Odlomila sa úchytka. Niečo sa prehrialo, zaseklo, pokrivilo, zlomilo. Ako u človeka. Mohli sme to vyliečiť, zachrániť.

Môj tatko je ráznym odporcom vyhadzovania. Čohokoľvek. Altánok pretvoril na nekonečné sanatórium náradia a prístrojov, ktoré boli predtým zastrčené v komore, následne boli znesené do pivnice a nakoniec vypudené na záhradu. Tam sa svojich posledných dní dočkal rádiomagnetofón Kasprzak, spoločník mojich prvých hudobných fascinácií. Jednokazetový mono prehrávač s funkciou auto-stop, čiže na konci kazety sa sám vypínal. Mal šesť tlačidiel: štart, stop, pretáčanie dopredu a dozadu, pauza, nahrávanie. Malý čierny gombík na otváranie kazetovej mechaniky a otočný gombík na rádio. To nám na vyplnenie dní stačilo. Stál v bratovej izbe, požičiavala som si ho iba raz za uhorský rok. Ale bol spoločný, mali sme ho rovnako radi, ozdobili sme si ho farebnými nálepkami. Niekedy sa nám kazili pásky, prestával hrať. Vtedy sme na pomoc volali suseda so zlatými ručičkami. Kasprzak sa po každej oprave stával čoraz cennejší, hrozba jeho straty nás s ním zväzovala ešte tesnejšie. Rozčuľovanie sa nad nefungujúcim prístrojom, námietky voči chybnému softvéru, nároky a reklamácie nám boli celkom neznáme. Už samotná prítomnosť techniky v analógovej každodennosti bola malým zázrakom a jej zlyhávanie bolo dôvodom na smútok. Hnevať sa na prístroje, ktoré nám dávali toľko dobra, by bolo netaktné.

Síce som nikdy nebola v Pewekse (poľská obdoba československého Tuzexu - pozn. prekl.), ale viem, čo ponúkal. Všetci moji rovesníci mu za niečo vďačia. Tatko s bratom sa v jeden veľmi očakávaný deň vrátili z nákupov a slávnostne niesli podlhovastú kartónovú krabicu. Zaplatili za ňu dvadsaťštyri amerických dolárov. Najprv sa z nej vyhrnula pukacia fólia, potom kúsky polystyrénu a nakoniec on: dvojkazetový „jazvečík“ značky Phillips. Na jednej strane boli ružové tlačidlá, na druhej tyrkysové. Módnejšie vtedy proste ani neexistovali. Brat mu vyčlenil špeciálne miesto ‒ magnetofón dostal vlastnú poličku. A mama priniesla ozdobný obrúsok ‒ zakrýval sa ním na noc a pred odchodom do školy, aby naň nesadal prach. Nemala som právo sa ho dotýkať, ale nebolo mi to ľúto, lebo som dostala do vlastníctva Kasprzaka. Ešte v ten istý deň si brat z rádia nahral na kazetu vtedajší hit Lambadu. Počúvali sme ju dookola.

Krabica po magnetofóne, ako prvok magickej udalosti, neskončila v smetiach, ale na skrini. Bola ozdobou. Stratila svoju hodnotu až o pár rokov neskôr, keď brat domov doniesol prvú CD-platňu. Bol to album Metallicy, našej obľúbenej skupiny (v tých turbulentných časoch som dedila všetky jeho hudobné pasie, od trash metalu až po italo disco). Dostal ho od kamoša. Prístroj na to, aby sme si ten lesklý krúžok mohli prehrať, sme nemali a ani to nebolo v pláne. Bolo nám jasné, že ak aj existuje, tak v nejakom nedostupnom časopriestore. Cédečko sme nitkou zavesili na luster ‒ točilo sa a odrážalo svetlo. Vrhalo po stenách prasiatka ako talizman, ktorý predznamenáva veľkolepé a ťažko si predstaviteľné udalosti.

Paulina Wilk

Poznávacie znamenia

Literárna bašta, 2018

edícia persony / druhý zväzok

vychádza 19.12.2018

preklad: Kristína Karabová

Zobraziť diskusiu (0)