2.e

Mimochodom, povedal Štefan, keď si už spomenul tých bezdomovcov, to je podľa mňa pomýlený, zavádzajúci názov. Správne by sa mali volať všedomovci. Nemajú jedno trvalé bydlisko, no zato majú domov všade, kde si zmyslia položiť svoju igelitku.

S tým sa dalo súhlasiť, prikývol som.

Lenže ty si iný prípad, povedal Štefan. Tváriš sa ako povahový bezdomovec, ale ja viem, prečo odmietaš mať jednu povahu. Namýšľaš si, že môžeš mať všetky, a to je veľký omyl. Povahoví všedomovci nejestvujú, sú len podvodníci, ktorí sa za nich vydávajú.

To si na mňa vymyslel už druhý skrytý dôvod, prečo odmietam povahu. Netušil som, že ho budem tak inšpirovať.

4.b

Vo vedeckých kruhoch sa Štefanova práca teší uznaniu. Vedecké kruhy je azda trochu nadnesený výraz, kruh je len jeden a je veľmi úzky, ale to knihe na vedeckej hodnote nič neuberá. Lenže na Slovensku, kde nežijú Indiáni, je nepredajná, a aj v Amerike si ju kúpili len dvaja ľudia, študenti Štefanovho kolegu profesora. Pokiaľ viem, ani jeden z nich nepochádza

z indiánskeho kmeňa Menominiov, a nepochádza z neho ani profesor. (On si knihu kupovať nemusel, bol jej posudzovateľom a editorom.) Vynára sa teda otázka, aký význam a dôsledky má Štefanovo dielo pre život a jazyk Menominiov, ktorý, ako mi prezradil, patrí do skupiny algonquinských dialektov.

Menominiovia ako kmeň vymierajú, a spolu s nimi vymiera aj ich jazyk. Dnes ho vraj dôsledne ovláda už iba jedna veľmi stará Indiánka, a tá je hluchonemá. Aj keby si dala takú námahu a preštudovala si úlohu bilabiálnych konsonantov, nebolo by jej to na nič, ona sa vyjadruje iba písomne.

Škoda každého jazyka, ktorý umrie; každý je jedinečný. Som presvedčený, že keby sa môj život prerozprával v jazyku Menominiov, bol by to iný život. Rád by som si ho vypočul, ale rozprávať ho nemá kto, a ja by som mu navyše ani nerozumel.

Pravdu povediac, Menominiov by môj život asi nezaujímal. Majú iné starosti. Už dávno sa na nich valí lavína, spod vrstvy snehu vytŕča len tu a tam osamelá ruka. Petawawa, Maniwaki. Krásne výkriky. O pomoc.

Gratulujem, povedal som Štefanovi, keď som prelistoval jeho knihu. Klobúk dolu. Ale môžeš si ju strčiť do riti, a všetkých desať sa ti tam ani nevojde.

3.b

Lavína sa už dala do pohybu, povedal som Štefanovi. Len ju ešte nevidieť.

Nefantazíruj. Počuješ trávu rásť, povedal mi na to.

Čoby, povedal som. Počujem, ako si prvá hrudka snehu razí cestu závejmi.

1.f

S vlastnými menami osôb je to u Indiánov ináč. To neviem zo Štefanovej štúdie, ale z románov o Divokom západe. Lenže dnes nie je západ o nič divokejší ako východ a zošitové romány o kovbojoch a Indiánoch už nik nečíta. Indiáni sa volajú Sediaci býk, Krákajúci havran, Ranná zora, alebo hoci aj Babrák, ktorý netrafi l šípom zajaca – polysyntetické indiánske jazyky, napríklad jazyk Menominiov, na to nepotrebujú toľko slov ako slovenčina, zlepia jednoducho všetko dokopy. Mená sú to malebné a svojím spôsobom, aspoň v rámci jedného kmeňa, asi aj jedinečné, ale je s nimi podobný problém ako s povahou. Pripútavajú človeka raz navždy k jednému javu, činu či príhode, odopierajú mu možnosť premeny a vývinu. Jazyk sú kruté okovy.

5.a

To je tak: začalo sa to, keď som pri upratovaní na dne zásuvky objavil starú fotografiu. Bola z nášho prvého rande – vlastne ešte ani nebolo ozajstné, ešte sme si neboli istí, že ide oň. Ktosi, asi nejaký spolužiak, nás zachytil, ako sedíme na lavičke a, pristihnutí, rozpačito sa usmievame do objektívu.

Priniesol som jej fotografiu ukázať: aha! Myslel som, že sa nad ňou usmeje ako ja, nie už rozpačito, ale so zhovievavým porozumením pre tých dvoch truľkov. Dlho sa na ňu pozerala; nevedela napochytre nájsť okuliare, tak si ju priložila pred oči a študovala ju, akoby na nej hľadala odtlačky prstov. Márne, aj tak tam boli iba moje a teraz už i jej. Napokon

sa opýtala: To si s kým, s nejakou frajerkou?

Áno, povedal som. Myslel som si, že žartuje, mňa predsa spoznala, alebo aspoň uhádla bez ťažkostí. Lenže nežartovala, sebe jednoducho bola cudzia. Odložila fotografiu a pozrela sa na mňa spýtavo, akoby chcela povedať: Takú ani nepoznám.

Áno, zopakoval som, s frajerkou. S touto, a ďobol som ju prstom do hrude. Zobrala fotografi u znovado ruky, chvíľku sa na ňu dívala a nechápavo pokrútilahlavou.

Vtedy som sa na tom ešte smial

2.f

Dušu nikto nikdy nevidel, ale predpokladáme, že jestvuje. Všetci prinajmenšom o nej hovoria, akoby ten pojem označoval čosi azda neviditeľné, ale konkrétne a nesporné. Napokon, koľkí z nás videli na vlastné oči atómy? Aj ony sú podobne ako duša iba hypotéza, a vedci o nich vravia ako o hotovej veci. Je to taký náš ľudský trik: keď si s niečím nevieme rady, aspoň si vymyslíme alebo z nejakého starého jazyka požičiame pre to meno, a hneď sa cítime bezpečnejšie.

Dušu nemožno vidieť, lebo je skrytá dnu v tele. Zvláštne je, že človek nevidí ani svoju vlastnú dušu, len vie, že tam kdesi je. A ešte zvláštnejšie je, že sa celá zmestí do tela, no pritom cítime, že je oveľa väčšia ako ono. Že ho na všetkých stranách presahuje.

O vzťahu duše a tela jestvuje viacej teórií. Jedna predpokladá, že duša sa vkladá do tela ako do puzdra, a keďsa puzdro ošúcha a zoderie, duša ho opustí a poberie sa inam – kam presne, o tom sa môžeme len dohadovať. Možno, Že ten Ktosi, kto dušu do tela vložil, si ju zasa vezme späť. Podľa tejto teórie sa duša nederie spolu s telom, alebo ak aj áno, dá sa recyklovať, podľa miery opotrebovania buď v pekle, očistci alebo v nebi. Iná teória zasa vychá dza z toho, že dušu vyrába telo, a keď telo prestane fungovať, zhasne aj ona. Továreň na dušu sa zatvorí.

O vlastnostiach duše sa tiež dá iba teoretizovať. Dostávame ju na začiatku všetci rovnakú a závisí potom už len od nás, ako s ňou budeme zaobchádzať a čo sa z nej vyvinie? Alebo bábätko so zajačím pyskom či vrodeným postihnutím mozgu dostane inú ako zdravé? A čo ak je duša raz navždy daná a nezávisle od okolností zostáva stále rovnaká? Večná?

Tak či onak, duša je užitočný pojem, dobre sa s ním pracuje. Každý si pod ním môže predstavovať, čo chce

1.g

Menominiovia vymierajú jednak ako Indiáni, a jednak ako ľudia. Ako Indiáni vymierajú tak, že opustia rezerváciu a zaradia sa medzi ostatných amerických či kanadských občanov. Vyštudujú školy, vyučia sa remeslu, založia si firmu alebo nájdu zamestnanie a stanú sa z nich automechanici, advokáti, lekári, herci alebo sociálni pracovníci. Indiánom bol napríklad aj známy jazzový hudobník Jack Teagarden, ale kto ho nepoznal, ten to neuhádol. Hrávali občas spolu s Louisom Armstrongom, černoch a Indián, no že je Armstrong černoch, to uhádol každý.

Indiánom bol aj úspešný americký podnikateľ v stavebníctve, Štefan si už nepamätal jeho meno, volal ho jednoducho Jeff. Dočítal sa o ňom v novinách, keď ho obvinili, že zavraždil svoju bývalú druhú manželku, s ktorou sa súdil o miliónový majetok a o dvoch synov, ale to nie je v tejto súvislosti dôležité. Jeff bol vlastne len polovičný Indián – Indiánka bola jeho matka a otec bol pôvodom Škót; aj takýmto miešaním krvi vymierajú Indiáni ako Indiáni. Rodičia sa rozviedli, lebo matka vraj pila a mala aj iné indiánske necnosti, a Jeff, ktorý nemal k matke dobrý vzťah, žil s otcom, zatiaľ čo sestry zostali pri matke. K svojmu indiánskemu pôvodu sa celé roky nehlásil, ale keď mu mali súdne obstaviť majetok, spomenul si naň a ukryl viacero drahých stavebných strojov i seba v rezervácii. Indiáni z matkinho kmeňa ho medzi sebou privítali ako strateného syna, obdarili ho indiánskym menom – napríklad Suchá ratolesť alebo Zatúlaný karibú – i majetkom, ktorý mu ako príslušníkovi kmeňa prislúchal. (Mimochodom, Zatúlaný karibú nepochádzal z kmeňa Menominiov, jeho matka bola Šónijka.) Ale keď bezprostredné nebezpečenstvo pominulo, Jeff rezerváciu opustil a na svoj pôvod zabudol. Ako Indián opäť umrel. Ako človek asi ešte žije, ale raz aj on zomrie ako všetci ostatní.

Indiáni v rezervácii sú, dalo by sa povedať, Indiánmi z povolania. Nie je to namáhavé povolanie, vláda im ako kompenzáciu za stratené územia a loviská udeľuje štedrú podporu. Ale je ťažké byť Indiánom, keď sa nemôžete správať ako Indián. Život dnešného Indiána sa vôbec nepodobá životu jeho predkov. Nepoľujú na zver, aby mali potravu a kožušiny na ochranu pred chladom; v rezerváciách už nijaká divá zver nie je, a keby aj bola, odplašili by ju revom motoriek, na ktorých sa preháňajú po lesoch. Ak sa im žiada jesť, mäso – už odkostené a naporciované – nakúpia v supermarkete, ale ešte jednoduchšie je zhltnúť hamburger v najbližšom fast foode, a kožuch či hrubý vatovaný kabát si podľa vlastného vkusu môžu vybrať v obchodnom dome. Ženy už nezbierajú plodiny na obživu, ani nešijú z kože odevy, zhotovujú iba, ak sa im zachce, suveníry pre turistov. Je to pohodlný život, no mnohí z nich časom zistia, že mu čosi chýba – oni majú pre to prázdno možno iné meno, my ho nazývame náplň alebo zmysel.

Zmyslom života je, aby ste žili. Z osobného hľadiska je to celkom dobrý zmysel, najmä keď vám, ak chcete prežiť, na úvahy o zmysle života nezostáva veľa času. Ale človek je už tak uspôsobený, že keď sa vyskytne voľná chvíľa, začne rozmýšľať o hlúpostiach, napríklad prečo sa ocitol na tomto svete a aké je v ňom jeho poslanie. Indiáni nie sú výnimkou, a keď je tých voľných chvíľ neúrekom a otázky dobiedzajú, odháňajú ich alkoholom a drogami – ak už nevedia na ne odpovedať, chcú na ne aspoň zabudnúť. Mohli by azda hľadať pomoc u rady starejších, ak také niečo ešte v rezervácii jestvuje, ale starci vyrástli v celkom iných podmienkach a ich rady by mladým boli nanič. A tak Indiáni v rezerváciách zostávajú až do smrti Indiánmi, ale vymierajú ako ľudia, s predčasne zhumpľovaným zdravím a umorení prázdnotou.

Pravda, ja o Indiánoch viem len toľko, čo som sa dozvedel zo zošitových románov, v ktorých Indiánov ešte nezahnali do rezervácií, a od Štefana, ktorý indiánsku rezerváciu nikdy nenavštívil. Nenaučil sa ani jazyk Menominiov, veď načo aj, keď sa v ňom nemal s kým porozprávať. Poznal len slová, najmä tie s bilabiálnymi konsonantmi, ale ich významu nerozumel. Nepotreboval to. Na základe svojho výskumu zvukovej podoby reči usudzoval, že Menominiovia boli kedysi mimoriadne srdnatým a bojovným kmeňom. Ale to bolo dávno, ešte pred lavínou.

Zobraziť diskusiu (0)